Kresťanský život


Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster


Kto chce nájde si spôsob, kto nechce, nájde si dôvod

     Nedávno bolo Heleny. Spomenul som si na jednu pani tohto mena. Neoplývala telesným zdravím. Podstúpila chemoterapie, viacero operácií, dokonca zopár amputácií. Raz – na tretí deň po prepustení z nemocnice po ťažkej operácii – prišla do kostola. Niežeby to bolo u nej čosi výnimočné. Na nedeľné i stredotýždňové služby Božie prichádzala pravidelne. No to, že prišla tak krátko po operácii, azda nik nečakal. Bolo to obrovské povzbudenie a mnohým z prítomných tiekli slzy.
     Ak básnik (Willy Bunter) vyslovuje otázku: “Povedz mi, čo ťa nesie, rozprávaj mi o tom, čo ťa ťaží, čo ti nedovolí zúfať, ukáž mi základ svojej dôvery, prameň svojej sily” – potom táto pani na ňu dala jednoznačnú odpoveď: Jej životom bol Kristus Pán.
     Dnes je cirkev preplnená ľuďmi, ktorí si nachádzajú vždy nové a nové dôvody, aby sa vyhli príležitostiam, kde by k nim Pán Boh mohol prehovoriť. U pani Helenky bolo vidieť opak: navzdory chorobe, utrpeniu a bolesti si vedela nájsť spôsob, ako byť čo najviac pri Božom slove, v Božej blízkosti.
     Čo sa týka neopúšťania zhromaždení Božích detí (Žid 10,25), tu v mnohom smere platí: Kto chce (byť v spoločenstve), nájde so spôsob, kto nechce, nájde si dôvod. Dôvodov môže byť ”iks”.
     Niektorí nechodia do kostola preto, lebo to tam je príliš zastaralé, strnulé. Iní nechodia, lebo to už nie je, čo bývalo. Priveľa novôt a dokonca aj piesne sa zmenili. Keďže sa už nespieva z Tranoscia či Zpěvníka, zrieknu sa aj služieb Božích.
     Ďalší už na služby Božie neprídu, lebo istý vysoký cirkevný predstaviteľ vyjadril radosť nad výsledkom posledných parlamentných volieb. A zas druhí neprídu, lebo niektorí ľudia v zbore boli týmto výsledkom sklamaní.
     Opäť iní povedia, že im je chrámom príroda a zabúdajú, že v nej síce môžu spoznať Pána Boha ako Stvoriteľa, ale nie ako Spasiteľa.
     Poniektorým vadí, že v kostole sú stále len tí istí ľudia, a tak tam i sami prestanú chodiť. Iným sa zas nevidí, že v kostole teraz sedia aj tí, čo po revolúcii “prezliekli kabát”, to ich odradí – veď “so starými štruktúrami” oni v kostole nebudú.
     Je tu ešte skupina, ktorá povie: Kresťanstvo, to nie je len chodenie do kostola. Argumentujú, že hlavné je konať dobro, veď aj Biblia dáva za vzor “nekostolného” Samaritána a nie kňaza a levítu, ktorí boli neustále v chráme (L 10,25-37). Uniká im, že hneď nasledujúcim textom o Márii a Marte (L 10,38-42) Biblia podčiarkuje dôležitosť Božieho slova a chce riecť: Ku kresťanstvu rovnako náleží láska k Bohu – Jeho slovu, i láska k ľuďom.
     Ďalšia skupina ľudí vraví, že stačí prísť na Vianoce alebo na výročité sviatky. V kostole máme možnosť sa o Pánu Bohu aj mnohé naučiť. Dôvod, že stačí prísť jeden, či párkrát ročne, sotva obstojí. Ak sa chcem učiť napr. francúzsky, s jednou, dvomi alebo tromi jazykovými lekciami ročne, žiaden pokrok nedosiahnem.
     Hľadanie dôvodov, prečo nechodiť na služby Božie sa dostalo až tam, že medzi evanjelikmi sa už dnes nepovažuje za hriech neprísť vo sviatočný deň do kostola. Málo hovoríme o tom, že ak je to z ľahostajnosti, duchovnej vlažnosti, či nedostatočnej vďačnosti, lásky a úcty k Pánu Bohu, potom to hriech jednoznačne je. Hoci kresťanstvo nie je len chodenie do kostola, no nepochybne k nemu patrí aj to. Kto chce, nájde si spôsob, ako oná pani Helenka – a vďaka Bohu, za každého, kto koná podobne. Kto nechce, nájde si dôvod. Žiaľ takí v našich zboroch zrejme prevažujú. Netreba zabúdať, že môže prísť čas, keď by človek už aj chcel, ale už nebude môcť – zo zdravotných, či iných príčin. Účasť na službách Božích je aj verejným priznaním sa k Pánu Bohu – je to istá forma vyznania viery. Je dobré pamätať, že naša účasť na službách Božích sa môže stať pre vieru iných posilou a povzbudením, naopak ľahostajná neúčasť môže vieru iných oslabiť. A tiež, že pohŕdavé oddeľovanie sa spoločenstva cirkvi, je aj pohŕdaním – oddeľovaním sa od Toho, kto cirkev založil.
     Pán Boh nemusí pracne vymýšľať dôvody, pre ktoré by nás mohol stihnúť Jeho trest. Naopak, je radostné, že On našiel spôsob ako nás zachrániť a nachádza neustále nové spôsoby, ako nás priviesť k sebe. Zakončím pozvaním zo Zachariáša 8,21: Poďme prosiť Hospodina o priazeň a hľadať Hospodina mocností! – Pripojme odpoveď, ktorú táto prorocká kniha dáva: Pôjdem aj ja!

Martin Šefranko
 

späť