Vieroučné minimum


Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster


Objavujem evanjelium pre seba

„Slovo o kríži je totiž bláznovstvom tým, čo hynú, ale nám, ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou.“ (1. List Korintským 1,18)

Platí nie čo sme my, ale čo Boh - Kristus robí z nás.
Nie veľkosť našej viery, ale veľkosť zmilovania Pána Boha – Ježiša Krista.

Porozumieť tomu pomôžu úryvky z  románu švédskeho ev. biskupa a spisovateľa Bo Giertza „Skala srdca“. Autor tam v jednej stati spomína, ako k starému farárovi nastúpil mladý kaplán.

Starý farár si príležitostne „hrkol“ z kalíška, maľoval a zbieral obrázky vojenských uniforiem a dokonca „bafal“ z fajky. Skrátka podivný dedko. Mladému kaplánovi sa takéto správanie starého farára nevidelo dosť zbožné a tak svojmu nadriadenému povedal: „Chcem, aby pán brat od začiatku vedel, že ja som veriaci.“ Starkého to nevyviedlo z miery, potiahol si z fajky a kaplánovi povedal: „Táák, ty si veriaci!“, to rád počujem. A v čo veríš?“ Kaplán, mysliac si, že si z neho farár uťahuje, zopakoval: „Ale pán brat... vravím predsa, že ja som veriaci!“ „Počujem, počujem syn môj. Ale v čože to veríš?“ „Pán brat nevie, čo to znamená byť veriaci?!“ „Za tou nálepkou sa môže skrývať rôznorodý tovar, synak. Preto som sa len spýtal, čo to je, v čo ty veríš?“ „V Pána Ježiša, predsa!“ zvolal kaplán. „Chcem povedať, že som Mu dal svoje srdce!“ Tvár starkého zrazu smrteľne zvážnela: „Chceš povedať, že to bol pre Neho nejaký dar?“ Kaplán mal skoro slzy na krajíčku. „Ale pán brat! Ak pán brat nedá Pánovi Ježišovi svoje srdce, tak pán brat nemôže byť spasený!“ „Správne si to povedal, chlapče môj!“ Ale aj to je pravda, že ak si myslíš, že budeš spasený, pretože si ty dal Pánovi Ježišovi svoje srdce – tak nebudeš spasený. Vieš, syn môj, jedna vec je zvoliť si Pána Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa, dať Mu svoje srdce a rozhodnúť sa pre Neho a myslieť si, že On sa teraz poďakuje a teší sa z toho, že ma môže zarátať do svojho biedneho stádočka – a úplne iná vec je veriť v Neho ako vo Vykupiteľa hriešnikov, medzi ktorými som ja ten najväčší! Vieš, Vykupiteľa si človek nevyberá a nedáva Mu svoje srdce. Srdce – to je hrdzavá plechovka na smetisku. Náramne krásny darček! Tu však prichádza tento podivný Pán a zľutuje sa nad touto úbohou plechovkou, zapichne do nej svoju vychádzkovú palicu, vyrýpe ju z bahna a zoberie si ju so sebou. Tak je to...Tieto dva spôsoby viery sú ako dve odlišné náboženstvá, jednoducho nejdú dokopy... A napriek tomu, akoby tu viedla cesta od toho horšieho spôsobu k tomu lepšiemu. Človek najprv verí v polepšenie a potom v milosť - a ja si myslím, že si na tejto ceste.“

Neviem, či viera v polepšenie a potom v milosť je pravidlom u každého, ale pri mnohých ľuďoch to tak je. Kto porozumie, že nie vlastnou kvalitou - zbožnosťou, ani tým, čo v vykonáme v cirkvi, ale jedine Kristom sme zachránení, objaví evanjelium.

V románe Skala srdca hovorí o tomtomobjave nasledujúci dlhší úryvok:
Ježišovo zmierenie je podnes tým jediným čo platí, ak nejaký hriešnik má byť ospravedlnený pred Bohom. Boh hádže hriešnikovi záchranné lano, až zachytí dušu, ktorá sa ako loďka ženie prúdom k veľkému vodopádu. Najprv ju vytiahne na pevnú pôdu Slova tak, že ju naučí chodiť do kostola, modliť sa, počúvať evanjelium. Potom Slovom orezáva jej zlozvyky a naučí ju utekať pred hriechom. Tento boj proti hriechu je zo začiatku pre prebudenú dušu radosťou. Je to tak, ako keď majiteľ domčeka začína klčovať pôdu okolo svojho nového domu. Kamene odletujú a lopata spieva v zemi. Keď však človek pracuje na poli svojho srdca, urobí postupne žalostný objav. Spozná, že čím ide hlbšie, tým viac kameňov sa vynára. Neustále nachádza v sebe nové a nové hriechy a tie sa odstraňujú o to ťažšie, čím hlbšie sedia ponorené v jeho vnútri. Prestať s opíjaním sa, s kliatbami, to sa môže podariť počas jedného večera. Ale pýcha, chuť hovoriť o sebe alebo nachádzanie chýb v druhých, sedia v srdci ešte aj po mnohých mesiacoch tvrdého boja o polepšenie sa.

A tak jedného dňa, keď človek bojuje s hriechom, láme kameň na poli svojho srdca, v nádeji, že sa zbaví posledných kameňov hriechu, a konečne uzrie niečo rásť, vrazí lopatu do pevnej, kamennej platne. Chodí koldokola, chce ju obkopať, oškrabúva a skúša nanovo. Vtedy si uvedomí strašnú pravdu: narazil na mohutný podklad z čírej skaly. Keď povyvážal jednotlivé kamene a vyhádzal ich za plot, nevytvoril záhradu, ktorá by mohla prinášať Bohu ovocie, ale odhalil kamennú platňu zo žuly, ktorá nikdy neuživí ani jediný užitočný strom.

Toto je kamenný podklad, ktorý sa nazýva skazenosť hriechom. Je to porušená prirodzenosť, ktorá tu zostáva, aj keď sa človek rozlúči so všetkými svojimi vedomými hriechami. Kamenný podklad zapríčiňuje, že človek je rovnako veľký hriešnik pred Bohom i keď Mu dal to najposlednejšie, čoho bol z poslušnosti a oddanosti schopný.

Keď človek stojí na tomto kamennom podklade, má na výber tri možnosti. Môže odísť v nevere ako Judáš. To je cesta k smrti. Môže podvádzať ako farizeji. Vtedy vyzbiera tie kamene, ktoré sú viditeľné ľuďom. Potom navozí trocha prsti vlastnej spravodlivosti a vysadí také kvety, ktoré voňajú príjemne jeho vlastnému nosu: láskavosť, úslužnosť, veľké príspevky na misijné ofery, horlivú prácu pre Božie kráľovstvo, svedectvá, kázne alebo krajná prísnosť v otázkach jedenia a pitia. Tak chodí medzi svojimi kvetmi a myslí si, že práca je hotová. Pred Bohom však leží kamenný podklad obnažený a v deň súdu sú už kvety dávno zvädnuté.

Ak sa človek odchýli od Slova, nikdy nebude usvedčený zo svojho hriechu, v nijakom prípade z celej strašnej hĺbky hriechu. Jedine ten, kto dá za pravdu Božiemu Slovu a prijíma ho celkom a úplne ako Božie Slovo, dôjde až po kamenný podklad a objaví zákon hriechu, ktorý prebýva v jeho údoch. Jedine takýto človek chápe, že nepotrebuje len polepšenie, ale potrebuje spasenie. Ak má byť spasený, musí byť spasený z milosti. Keď toto človek pochopí, to je Božie dielo. K tomu chcel Boh priviesť dušu, keď v celej nahote odhalil kamenný podklad.

Za múrmi Jeruzalema leží skala tvrdá ako lebka. Do nej kedysi ľudia osadili kríž a naň povesili toho jediného z ľudského rodu, ktorý bol spravodlivý a naplnil zákon. Boh dopustil, aby sa tak stalo, lebo hoci v predchádzajúcich dobách mal zhovievavosť s hriechom, teraz chcel napriek všetkému ukázať, že On je spravodlivý – a že po hriechu nasleduje prekliatie a trest. Ale Boh je tak predivný, že nechal, aby všetko prekliatie zla i jeho potrestanie postihli toho nevinného, ktorý išiel dobrovoľne na smrť. Stal sa prekliatím kvôli nám. Tak nás vykúpil od prekliatia zákona. Stal sa hriechom kvôli nám, aby sme my v Ňom boli spravodlivosťou u Boha. Na vlastnom tele vyniesol naše hriechy na drevo kríža. Jeho krvavé rany nás uzdravili.

Preto je skala Golgoty najsvätejším miestom celého sveta. Tam sa stáva zreteľným, že aj najlepší učeníci Pána sú Ho nehodní. Všetci sme zradcovia a spoluvinníci na Jeho smrti. Tam sa však stáva jasným i to, že sám Pán prináša zmierenie za naše hriechy. Kamenný podklad v srdci nemusí byť podkladom pre naše odsúdenie. Ako sa skala Golgoty zmenila zo šibeničného kopca na skalu zmierenia toho dňa, keď ju kropili kvapky krvi z kríža, tak môže byť i kamenný podklad ľudského srdca pokropený Ježišovou krvou. Vtedy Boh urobí znamenie kríža nad týmto zlorečeným podkladom a urobí človeka spravodlivým v Kristu. Celý kamenný podklad zdvihne a nechá ho spočinúť na skale zmierenia. Ostáva tvrdým kameňom, ako aj človek ostáva vo svojej podstate hriešnikom. Ale hriech je zmierený, prekliatie zrušené, človek s radostnou odvahou dieťaťa môže prísť pred Božiu tvár a začať žiť na slávu svojho Spasiteľa vo vďačnosti za div zmierenia. Vtedy vyklíči ovocie viery. Na kamennú platňu srdca sa rozprestrela nová dobrá zem viery, zvlažovaná milosťou. V nej začína pomaly rásť niečo, čo predtým nikdy nechcelo klíčiť. Tak odpadlík Peter, keď obdržal milosť, nesvedčil už o svojej viere, ale o Spasiteľovi.

Skala srdca a skala zmierenia, to sú tie dva vrchy na ktorých sa rozhoduje o osude človeka. Ak človek zotrvá na skale srdca, je stratený. Zo skaly srdca na skalu zmierenia však vedie len jedna cesta, pevný kamenný most, vybudovaný raz navždy – je to Slovo. Práve tak ako len božské Slovo dokáže človeka usvedčiť z hriechu a odhaliť jeho dušu až po ten kamenný podklad, tak len božské Slovo dokáže zjaviť pravdu o Spasiteľovi. Ani jeden človek by nemohol veriť v odpustenie svojich hriechov, keby Boh nepostavil most vedúci na skalu zmierenia.

Literatúra:
Bo Giertz: Skala srdca, Polárka,Vavrišovo 1998
 

späť