Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2005


Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster


27.3.2005 - 1. slávnosť veľkonočná - nedeľa

Žalm 118,1-2.14-24

Slovo na úvod sl. Božích: Je veľa nocí a rán v roku, ale len tá dnešná noc, to dnešné ráno je označené ako veľké. Lebo tak, ako keď sa mládenec a deva zoberú, začína im kvalitatívne iný život ako dovtedy, tak sa aj Veľkou nocou začali iné dejiny. Kto žije v manželstve a rozpomenie sa na svoj deň „D“ potvrdí, že od neho začal nový život. Azda nie je nové všetko zo dňa na deň, ale predsa tu je nová kvalita. Každý, kto vierou prijíma zvesť, že aj pre jeho ospravedlnenie vstal Kristus z mŕtvych, v toho bytí začne nový život. Možno nie zo dňa na deň, ale predsa život: (1) na novom základe, (2) s reálnou nádejou večnosti, (3) s otvorenou budúcnosťou. O tom budeme počuť aj v dnešnej kázni.  

Milí: bratia a sestry!

Psychológovia tvrdia, že k najzákladnejším potrebám človeka - k tomu, čo je pre všetkých nás životne dôležité, patrí aj potreba otvorenej budúcnosti. Zo všetkých strán k nám doliehajú správy o vojnových konfliktoch, nezamestnanosti, rôznych pohromách, o ľudskom nešťastí. - Akáže teda otvorená budúcnosť? Veď to všetko spomenuté vypovedá skôr o temnej a zatvorenej budúcnosti. O živote bez dobrej perspektívy, o beznádeji. Predsa, bez podceňovania zmienených javov, dnes sme sa sem nezišli, aby sme zúfali. Neprišli sme ani kvôli sviatkom jari, za aké Veľkú noc mnohí považujú. Prišli sme sem, lebo za nás ukrižovaný Ježiš vstal z mŕtvych. - Zhromaždili sme sa, lebo veríme, že aj v temnote zložitých problémov tohoto sveta, v temnote zármutku, skepsy a rezignovanosti, ktoré útočia i na nejedného z kresťanov, Pán Boh nám vzkriesením Ježiša Krista otvoril budúcnosť. Tým, že Hospodin vzkriesil svojho Syna, otvoril nám budúcnosť.

Vzkriesenie Ježiša je potvrdením toto, že Boh je dobrý. Boh je dobrý - miluje nás, chce vždy naše dobro a Jeho pravda zvíťazí. To je žalmistovo - a kiež i naše - poznanie viery (v. 1); poznanie viery, na ktorom, povedané s T.G. Masarykom, „môžeme  pevne stáť a kľudne spať“.

Zmŕtvychvstanie nemaže Kristov kríž, Ježišove rany. Spasiteľove rany zostávajú ranami. Vzkriesený Kristus vyzval pochybujúceho Tomáša, aby vložil prst do stôp po Pánových ranách (por. J 20,27). Rany zostávajú ranami. Kristovo vzkriesenie ich nemaže, ani s okamžitou platnosťou neodbúrava problémy sveta a bolesti nášho žitia. Je však mocným svedectvom, že Boh je dobrý, že, ako píše prof. Halík: „Smrť, násilie a bezprávie, hoci sa teraz javia akokoľvek silné, nebudú mať posledné slovo. To je zmysel zvesti o vzkriesení, ktorú by sme si nemali pliesť so senzačnou historkou o oživení mŕtvoly.“  

Veľká noc, Ježišovo  vzkriesenie znamená, že Pán Boh sa priznal k Urižovanému. - K Tomu, ktorého ľudia odvrhli. Preto je Veľká noc radostnou zvesťou najmä pre všetkých pohŕdaných, utláčaných, vykorisťovaných, pre ľudí bez nádeje. Ak vraj dejiny píšu víťazi, náš Boh počuje obete. Priznáva sa k zaznávaným. Tým, s ktorými už nik nepočíta, náš dobrý Boh otvára budúcnosť. Vzkriesením Ježiša Krista nám Pán Boh otvoril budúcnosť. Veríme tomu? Brat, sestra, naozaj veríš, že vzkriesením Ježiša sa aj tebe otvorila budúcnosť? - Že tvoj život má nádej, dobrú perspektívu, skutočnú hodnotu a zmysel?

Nie vždy je ľahké tomu veriť. Azda aj tu, v kostole, sme akousi neviditelnou čiarou rozdelení na tých, ktorí veria, že vo vzkriesenom Ježišovi  sa im otvorila budúcnosť, ktorí za to Hospodinovi ďakujú (v. 1), no je možné, že sa medzi nami nájdu aj takí, ktorých srdce je pre viaceré  neistoty, otázky a pochybnosti podobné Ježišovmu zapečatenému hrobu. Vskutku, mnohé v tomto svete - nespravodlivosť, bolesť, zármutok, ale aj naše osobné neúspechy, prehry a zlyhania, pôsobia ako privalený zapečatený kameň na Ježišovom, hrobe. Pečatia ťažobou depresívnej temnoty naše mysle, srdcia, uši i oči. Bránia, aby do nich preniklo radostné svetlo evanjelia - dobrej zvesti, že navzdory všetkému ťažkému a smutnému, čo nás obklopuje, navzdory všetkým našim hriechom a previneniam, sa v Ježišovom vzkriesení každému z nás otvára budúcnosť. Pretože Pán Boh nie je nikdy na konci so svojimi možnosťami. Ani vtedy, keď sú už naše ľudské možnosti vyčerpané, ani vtedy sa nekončia Božie možnosti. Keď my nevidíme nijaké riešenia, nijaké východiská, Hospodin má vždy naporúdzi (aj druhú aj tretiu) cestu - otvorenú budúcnosť. Stačí, aby zasiahla Jeho moc, aby „pravica Hospodinova dokázala silu“ (v. 16) a to, čo sa nám zdalo nemožné, odpísané, v čom sa nás zmocnila beznádej a rezignovanosť, stane sa nám dôvodom k plesaniu. - „Pravica Hospodinova je vyvýšená, pravica Hospodinova dokázala silu!“ (v.16)  

S čím v živote počítame? Iba so svojimi silami? Len so svojimi schopnosťami, šikovnosťou, vedomosťami, či s dobrými známosťami? V životných krízach, možno pri konfliktoch v rodinách, alebo pri nečakanom úmrtí niekoho z tých, ktorých sme milovali, sa naše vlastné „istoty“ zrútia ako domček z kariet. Človek nadobudne presvedčenie, že od života vlastne už nič nečaká. Obrazne povedané, spieva pieseň beznádeje. My však počujeme: „Moja sila a pieseň je Hospodin, On sa mi stal záchranou“ (v. 14). O kom to platí, koho silou a piesňou sa stal Hospodin, ten má aj v najťažších skúškach života otvorenú budúcnosť. Aj vtedy, keď všetko napovedá: „Človeče, už neočakávaj od života nič“, vie prijať vierou: Pán Boh, Darca a Záchranca života ešte niečo očakáva odo mňa. Stavia predo mňa otvorenú budúcnosť, volá ma k životu v dôvere a nádeji k Nemu, k láske k blížnym. Teda nie, keď máme dostatok konexií, ale keď sme prijali záchranu od Ježiša, ak sme nepohrdli Jeho priateľstvom, potom máme nádej večnosti v blízkosti Božej. Potom  tu, v časnosti, nebudeme schopní „odhodiť“ svoj život, žiť ho len povrchne a prázdne.

Pretože vzkriesením za nás ukrižovaného Ježiša nám Pán Boh i v temnote našich problémov, bolestí a bezradnosti, otvoril budúcnosť, dal večnú nádej. - reálnu nádej. Nádej na ktorej môžeme  „pevne stáť a kľudne spať“. Nie sú to iba prázdne slová. Reálnosť tejto nádeje potvrdilo veľkonočné ráno.

Je známy príbeh Hansa Christiana Andersena, „Cisárove nové šaty“. Hovorí, ako cisárovi túžiacemu vždy po nových šatách, 2-ja podvodníci ponúkli, že mu utkajú ľahučičké šaty, neviditeľné pre každého, kto nie je súci zastávať svoj úrad. Hodváb a zlato, ktoré cisár tkáčom - podvodníkom daroval, si títo schovali. Neutkali nič, no podarilo sa im všetkých presvedčiť, že šaty sú krásne. Nebolo to príliš ťažké, lebo nik nechcel priznať, že nijaké šaty nevidí, aby ho cisár nevyhlásil za hlupáka. Keď sa cisár zjavil na verejnosti v nových šatách, celý zástup pochlebovačne tvrdil, že mu pristanú. Iba jedno dieťa  vykríklo pravdu: „Veď cisár je nahý!...“ Kto neverí Ježišovmu vzkrieseniu, bude raz musieť priznať svoju nahotu. - Priznať, že nemá nič, čím by zahalil vlastnú hriešnosť a nedostatočnosť pred Božím súdom. Kristína Royová múdro vyspievala: „Na sklonku žita všeličo, len ako márnosť rozpoznáš“ (ES 498,2).  Kto so žalmistom vo viere prijíma: „Neumriem, ale žiť budem a hlásať budem skutky Hospodinove“ (v. 17), ten má reálnu nádej, nie iba nádej podobnú neexistujúcim cisárovým novým šatám. - Má otvorenú budúcnosť a reálnu nádej aj vtedy, keď mu je v živote najťažšie. To, že Pána Ježiša vzkriesil nebeský Otec z mŕtvych znamená, že život v dôvere k Bohu a v láske  blížnym nepremôže, nezničí ani smrť. Táto reálna nádej nám zotiera slzy a tíši náš nepokoj a bolesť, lebo vieme, že to najkrajšie ešte len príde. Vieme, že ako bol vzkriesený Ježiš, tak Boh vzkriesi k večnému životu vo svojej blízkosti i všetkých, ktorí Mu úprimne dôverujú. - Platí: „Neumriem, ale žiť budem a hlásať budem skutky Hospodinove“ (v. 17).

Veľká noc nás však neorientuje iba do vzdialenejšej budúcnosti, len do záhrobia. Otvorená budúcnosť a reálna nádej večnosti smú byť pre Kristovo vzkriesenie novým základom nášho života už tu - na zemi. Povedané so žalmistom: „Kameň, ktorý zavrhli stavitelia, stal sa hlavným, uholným“ (v. 22).  Ježiš Kristus - Jeho spôsob života, ukrižovaním hodený do odpadu ľudskej spoločnosti, je Božím vzkriesením použitý ako hlavný - uholný kameň. Ako kameň, na ktorom stojí celá stavba cirkvi; kameň základný, bez ktorého pre nás niet záchrany, bez ktorého nemôžeme obstáť pred svätým, spravodlivým Bohom. Kto vo viere nestavia na Kristovi, ako na najdôležitejšom - základnom kameni, tomu sa jeho projekty, jeho vlastné stavby života skôr či neskôr zrútia. Ak staviaš stavbu svojho žitia bez vzkrieseného Krista, neprinesie ti to šťastie ani  spásu, ale skazu. Kto totiž vytrhne z klenby (uholný) kameň, ktorý ju drží, ten zahynie pod padajúcimi troskami, ktoré zabíjajú. Ježišovi učeníci založili svoj život na skutočnosti Kristovho vzkriesenia. Zmŕtvychvstalý Ježiš sa im stal novým základom života v časnosti, zároveň reálnou nádejou večnosti v blízkosti Božej i otvorenej budúcnosti. To všetko smie byť pravdou aj v našich životoch. Pretože Veľká noc je dňom, „ktorý učinil Hospodin“ a my smieme s  vďakou vravieť: „Jasajme a radujme sa v ňom!“ (v.24) Kto prijíma zvesť Veľkej noci, ten má nový základ života, reálnu nádej večnosti a otvorenú budúcnosť. Ďakujme Hospodinovi za tieto Jeho dobré dary. Amen.                  

Pramene:  
I. Kišš: Hospodin je Kráľ - 3. časť (vyd. vlastným nákladom, Bratislava 1992);  
Tomáš Halík: Co je bez chvění, není pevné (nakladatelství Lidové noviny, Praha 2002);
Luděk Rejchrt: Radost pro Tvůj den (nakladatelství Nový život, Praha 1992).

 

späť