Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2005


Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster


28.3.2005 - 2. slávnosť veľkonočná - pondelok

Lukáš 24,13-35

Milí: bratia a sestry!

Keď stratíme Ježiša, strácame tým i sami seba. Dvaja muži na ceste do Emaus, to potvrdzujú. Idú spolu, sú spolu, nie sú sami - no nie sú ani šťastní. Hoci kráčajú po určitej ceste, putujú do určitého miesta, zdá sa, že nemajú cieľ. Vracajú sa domov, ale domov už nie je domovom.

Keď stratíme Ježiša, strácame i sami seba. Aj domov sa stáva prázdnotou, sklamaním, zúfalstvom, rozčarovaním: Cesta domov, do Emaus, už nie je cestou k liečivému teplému prameňu (pozn. Emaus = teplý prameň), ale skôr ľadovou sprchou. Bez Ježiša je všetko iné.

Keď stratíme Ježiša, strácame i sami seba. Silu, energiu, ktorá napĺňa náš život zmyslom a posúva ho vpred. Z emauských učeníkov sa stali stratené ľudské bytosti, ktoré idú domov, no domov im už nie je domovom, len miestom smútku, trpkých spomienok a hlbokého sklamania.

Poznáme to zrejme najskôr sami - veď v mnohom sme ako muži kráčajúci do Emaus. Či sme sa už aj my nestratili? Či sa nám niekedy život nejaví len ako reťazec strát? - Keď sa narodíme, strácame bezpečie matkinho lona. Keď začneme chodiť do školy, strácame istotu rodiny. Keď nastúpime do prvého zamestnania, strácame slobodu mladosti. A ak absolvent školy zamestnanie dlho nedostane, stráca ideály. Ako nám pribúdajú roky a starneme, strácame príťažlivý vzhľad, neraz strácame aj priateľov. Keď ochorieme, či zoslabneme, strácame svoju fyzickú nezávislosť; keď zomrieme, strácame všetko.

Ak by nám tieto straty boli nateraz príliš vzdialené, predsa poznáme, čo je to strata vlastných snov; keď sme dúfali - snívali o živote plnom veľkorysosti, služby, sebaobetovania a ani nevieme ako, stali sa z nás ľudia ustaraní, úzkostliví, ktorí si s ostatnými vymieňajú najnovšie správy o tom, ako to v spoločnosti, politike i cirkvi ide od desiatim k piatim... . A tak sa stáva, že človek stráca aj vieru, že strácame presvedčenie, že to, čo robíme, čomu veríme, má zmysel. Možno si ešte zaspomíname na dobu, keď bol Ježiš pre nás skutočný a my sme nepochybovali o Jeho prítomnosti, keď bol naším najdôvernejším Priateľom. Ale teraz? - Nejako sme Ho stratili. Všetky spomenuté straty sa nemusia týkať každého z nás, ale keď ideme spolu - ako emauskí učeníci, keď načúvame jeden druhému, zisťujeme, že mnohé z týchto strát, sú súčasťou našej životnej cesty.

Nadovšetko, keď stratíme Ježiša, strácame i sami seba. Ani nevnímame, že my sme sa nestratili Jemu, že Vykupiteľ, ktorého sme už odpísali, je už hodný čas pri nás -  na ceste s nami - ako kedysi s učeníkmi do Emaus. Preto nie je múdre naše straty maskovať - ani emauskí to nerobili. Ako kresťania nemaskujme naše straty, nežime tak, ako by neexistovali, nie je potrebné aby sme ich udržiavali v tajnosti pred tými, ktorí s nami putujú životom.

Čo sa však dá s našimi stratami urobiť? Budeme presviedčať sami seba, že v porovnaní s inými ľuďmi sú naše straty minimálne? Alebo budeme hľadať niekoho, komu by sme za ne pripísali vinu? Nejakého človeka, či okolnosti? Väčšinou práve toto robíme; avšak je tu ešte iná možnosť. Ľutovať - vyznať svoje straty. Dovoliť, aby ľútosť a vyznanie nad našimi stratami, roztrhali naše falošné istoty a doviedli nás k pravde.

Emauskí hovoria: A my sme sa úfali, že On (Ježiš) vykúpi Izrael; ale stratili sme všetku nádej; namiesto nej prišla smrť. A prosia Toho, ktorého už odpísali, ktorého ani nespoznávajú, ktorý však neodpísal ich, pozná ich a kráča životom s nimi: Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil. - A to, čo robí tento Neznámy, je pre nich výzvou k viere. Nevraví im, že smrť, ktorú oplakávali, nebola skutočná, ale že to bola smrť, ktorou začína skutočný život. Netvrdí, že nestratili Priateľa, ktorý im dával odvahu a nádej, ale že táto strata otvorí cestu ku vzťahu, ktorý je viac ako akékoľvek priateľstvo, ktoré dosiaľ poznali a zažili.

Neznámy Ježiš preťal ich bolesť pravdou, o ktorej by azda radšej nevedeli: Ste nechápaví, nerozumní a leniví srdcom veriť tomu, čo je vo svätých Písmach.

I keď sa stáva, že Ježiša odpíšeme, On je predsa s nami, kráča s nami a ceste životom. Neraz Ho nepoznáme, je pre nás ako ktosi cudzí. No On sa nám predsa prihovára. A práve preto, že nás oslovuje, začíname rozumieť: nemôžeme plnohodnotne, zmysluplne žiť bez slov pochádzajúcich od Boha, bez Kristovho slova, ktoré nás vytrháva zo smútku a zapaľuje nám srdce. - Tu a teraz. Keď nám niekto povie: Milujem ťa, „nezamáva“ to s nami až o 80 rokov. Aj keby sme vyznanie lásky neopätovali, nejaký postoj k nemu zaujmeme tu a teraz.

Božie slovo má uzdravujúcu moc. Uzdravuje nás, keď ho počúvame, keď sa mu otvárame, lebo je to slovo vzkrieseného Pána. -  Slovo prinášajúce život. - Slovo, vďaka ktorému začíname chápať seba, našu životnú cestu, ale nemenej i to, že Ježiš na kríži neprehral, ale naplnil tam Boží zákon.

Pán Ježiš sa nám prihovára, ale stojí aj o naše pozvanie. Chce byť pozvaný. Chce, aby sme Ho pozvali do nášho života, do jeho najsúkromnejších, najintímnejších kútov. Aj do našich zadných izieb, ktoré by sme radšej nechali zamknuté na sto zámkov. Po tom, ako nás Ježiš oslovuje, ako nám znie Jeho slovo, by sme sa mali odvážiť povedať viac, ako len: Bolo to pekné, zaujímavé, pútavé...   Mali by sme Ho pozvať a povedať: Zostaň s nami, zostaň so mnou, už nechcem mať pred Tebou žiadne tajomstvá. Môžeš vidieť všetko, čo robím, počúvam, hovorím. Príď ku mne domov! Buď u mňa doma! Nechcem, aby si bol pre mňa len neznámym, iba cudzincom. Túžime po tom, ako emauskí? - Alebo si radšej želáme, aby Ježiš šiel ďalej?

Tí dvaja vravia Pánovi: Zostaň s nami. A pri stolovaní Pán pre nich vskutku prestáva byť cudzincom. Stôl je miestom, kde sa poznávame, miestom modlitby, miestom, kde odhaľujeme naše vnútro, kde sa pýtame jeden druhého: Aký si mal deň?  - Vedzme, že Pána Ježiša tiež zaujíma, ako žijeme, aké sú naše dni. Pri stole sa z hosťa stáva  hostiteľ. Ježiš je podnes štedrým hostiteľom. Neľpie na tom, čo je Jeho. Pri stole nám dáva samého seba. Dáva všetko, čo môže dať: Vezmite, jedzte - toto je moje telo; pite z tohto kalicha - je to moja krv preliata pre vás. Som tu pre vás. A my pri prestretom stole Kristovho slova, pri stole Pánovej Večere smieme poznať: Je to Ježiš, ktorý chce žiť v nás. Ježiš nielen ukrižovaný, ale živý, zmŕtvychvstalý.

Pánovo vzkriesenie má nedozerné dôsledky už pre terajší život. Kto začne brať vážne Ježišovo vzkriesenie, zmení sa na nepoznanie. Keď sa emauskí učeníci presvedčili, že Ježiš žije, keď Ho poznali pri stole po lámaní chleba, zhodili zo seba zbabelosť, strach, smútok, rezignáciu a nebezpečnou nocou sa vracajú do nebezpečného Jeruzalema, z ktorého pred pár hodinami utiekli. Toto spôsobí v nás živý, vzkriesený Pán, Jeho slovo, Jeho telo a krv v daroch svätej Večere. Zhoďme zo seba zbabelosť, strach, smútok, rezignáciu a ľuďom, s ktorými žijeme, hovorme slovami i činmi: Ježiš je živý! Chce byť pozvaný a dať vám samého seba; nikomu nechce byť cudzincom. Nechce, aby Ho ktokoľvek stratil, lebo kto stratí Ježiša, stráca i sám seba. Amen.

Pramene:
Henri J.M. Nouwen: S hořícím srdcem (vyd. Paulínky, Praha 2000);
Herbert Bäsler  - Andacht /21.4./ in: Feste-Burg-Kalender 2003 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 2002);
Ján Grešo: Život vo svetle vzkriesenia (in: Cirkevné listy č. 4-2003; vyd. Tranocsius, Liptovský Mikuláš 2003);
Kol. autorov: Cesta Božieho ľudu - NZ (vyd. Združenie reformovaných duchovných, Bežovce 2000).

 

späť