Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2005


Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster


25.9.2005 - 18. nedeľa po Svätej Trojici

Piesne: 396, 538, 200, 220; Antifóna: 60
Čítanie: Jonáš 3,10-4,1-11
Kázňový text: Matúš 20,1-16a

Milí: bratia a sestry!

Na prvé počutie pripomína Ježišovo podobenstvo socializmus. – Socialistický spôsob odmeňovania: za rôznu prácu, rovnaká odmena. Avšak iba na prvé počutie.

Príbeh je podobenstvom – nie odporúčaním pre vypracovávanie mzdových predpisov. Podobenstvá sú rozprávania zo situácií z bežného života, na ktorých Ježiš priblížil, aký je Boh, aké princípy platia tam, kde Pán Boh vládne - teda v Božom kráľovstve.

Ak by táto stať Biblie nebola podobenstvom, ale podnetom pre vytváranie predpisov o odmeňovaní, potom by vskutku vyvstali otázky: „Kde je spravodlivosť? Prečo toľké bezprávie? – Veď za rôznu prácu nesmie byť rovnaká odmena!“ Keďže však ide o podobenstvo, nie je jeho cieľom zaoberať sa veľkosťou výplaty, ale hovoriť o Bohu – priblížiť nám Boha takého, aký je.

Aký je Boh? – Čo je pre Neho typické?

1) To, že nikto nie je nepotrebný. Každý smie mať účasť na Božej službe, na Pánovej vinici. Každý človek má dar, ktorým môže a má slúžiť.

V Ježišovom podobenstve ide o vinobranie, o zber hrozna. Dozrelo. Oberať ho môže každý. Nie je k tomu nevyhnutný výučný list, certifikát, ani odborné štúdium. Nevyhnutná však je naša ochota. Všetci z nás, ako sme tu – ale aj tí, ktorí dnes do kostola neprišli, sú – sme pre Pána Boha potrební. Nik sa nemusí cítiť zbytočný, neužitočný, bezvýznamný. V Božej žatve je dosť práce pre každého - len sa nechať pozvať. – Len nech nám nechýba ochota prijať Božie pozvanie do diela. – Vyučovanie detí, služba mladým i starším, služba spevom, hudbou, pravidelné modlitby za cirkev i svet, pozývanie ľudí na služby Božie, zanesenie zborového občasníka tým, ktorí bývajú v našom okolí, alebo kázne tým, ktorí do kostola už nevládzu prichádzať, rozličná iná praktická pomoc, pohostinnosť, štedrosť a najmä spôsob života, ktorý je pre iných pozvaním k viere v Pána Ježiša – to sú možnosti ako slúžiť na Božej vinici. Dalo by sa iste ešte o všeličom hovoriť konkrétnejšie. Rozhodujúce je, že každý  je potrebný, že nikto nemá zostať mimo diela, nikto nemá v práci na Pánovej vinici zaháľať. Boh je Ten, kto každého volá, komu je každý vzácny.

2) Pán Boh nie je Ten, kto berie, ale ktorý dáva oveľa viac, ako si zaslúžime. V dobe Ježišovho pozemského života stávali na námestí ľudia, ktorých bolo možné najať na prácu. Pevná zmluva sa uzatvárala iba ráno. Tí, ktorí boli najatí neskôr vedeli iba toľko, že  večer pri výplate aj oni niečo dostanú. Jeden denár bola vtedy slušná mzda za celodennú 12-hodinovú prácu; mzda, ktorá stačila na dennú obživu pre celú rodinu nádenníka.   

Príbeh by nebol taký dramatický a mnohé v ňom by bolo inak, keby hospodár v podobenstve najprv vyplatil dohodnutú mzdu prvým robotníkom, ktorí pracovali od rána. Odišli by s denárom spokojní, veď dostali presne to, na čom sa dohodli. On však začal vyplácať najprv tých, ktorí pracovali iba hodinu. Dostali 1denár – rovnako ako tí, ktorí robili od rána. Je to zvláštne, ale nikto nebol poškodený. Robotníci, ktorí makali od rána, nedostali o nič menej, ako sa zjednali s majiteľom vinice. Akurát sa im zdá, že tí poslední si toľko nezaslúžia, a tak rebelujú. Čítaj Mt 20,12. Vo svojom hneve ani neoslovia hospodára vinice, ako by im ani nestál  za to. Vôbec im nenapadne, že by bez neho trčali na námestí bez práce a nemali by vôbec nič. Z ich reptania zaznieva zatrpknutosť, že vo svete nie je nijaká spravodlivosť a ak je, potom je postavená na hlavu, lebo jedni musia drieť a druhí sa skoro celý deň povaľujú, a aj tak dostanú rovnako!...

Denár v rukách robotníkov je znamením, Božej dobroty k tým, ktorí si to nezaslúžia.  Čítaj Mt 20,14b.  Pán Boh nie je Ten, kto berie, ale kto dáva oveľa viac, ako si zaslúžime.                                              

3) Pán Boh je dobrý. - To počujeme na konci Ježišovho podobenstva (v. 15b). To, že Boh je dobrý, nám má viesť k vďačnosti a prajnosti. Keď všetci dostávajú 1 denár, potom nie preto, že si ho zaslúžia, ale preto, že ho potrebujú. Dobrý Boh nám dáva to, čo potrebujeme bez našich zásluh. V Ježišovi Kristovi nám dal oveľa viac ako denár – večný život, bez našich zásluh a pričinenia. A to je milosť, o ktorej nám svedčí toto podobenstvo. Ono svedčí, že Pán Boh je dobrý, súcitný. Dáva v hojnosti aj to, čo si nezaslúžime.

Podobenstvo nám predstavuje Boha ako dobrotivého a milostivého i k tým najposlednejším. Iste, kde kto sa pýta: Prečo by som sa mal namáhať? Prečo by som mal znášať bremeno dňa i páľu slnka? (V. 12b). Prečo by som mal robiť už ráno? Konfirmandi sa azda pýtajú: Prečo by sme mali slúžiť Bohu už od mladosti? Veď ak Boh môže zachrániť človeka aj v poslednej hodine, nie je vlastne hlúpy ten, kto sa namáha už „od rána“?

Ako milované Božie deti, ako kresťania, si nemáme klásť takéto otázky.  Keď skúmame, čo si kto zaslúži a čo nie, rodí sa v nás závisť, od ktorej je už len krôčik k nenávisti (por. Kain: 1M 4,4-8).

Všetci sme dostali od Pána Boha dary a nimi smieme slúžiť. Pán Ježiš sa nepýtal, či sme hodní - či si zaslúžime jeho lásku. Zomrel za všetkých nás, i za teba i pre mňa. Nechce, aby sme si zakladali na svojich zásluhách, aby sme počítali, čo sme vykonali. Nechce, aby sme upadli do sebauspokojenia: akí sme dobrí, obetaví, o koľko sme lepší ako tí druhí. Pán Boh chce, aby sme konali dobro z vďačnosti za obeť Pána Ježiša Krista a z lásky k blížnemu. – Aby sme nemysleli na odmenu, ale dôverovali Božej dobrote, láske a spravodlivosti. – Dôverovali, že Boh nikoho neukráti, ale dáva oveľa viac, ako si zaslúžime.

Blahoslavení, ktorí slúžia a nemyslia na to, že konajú dobré skutky. Keď sa človek spolieha a odvoláva na svoje vlastné skutky, tak sa pred Bohom najskôr (najpravdepodobnejšie) uzavrie. Naopak, keď nás Ježišova láska nepohne k tomu, aby sme slúžili druhým, potom sa nám Božia láska zmení na súd a dostaneme, čo si zaslúžime (Mt 25,41nn). – Toho sa bojme! Bojme sa dostať od Boha to, čo si zaslúžime!

Z Pána Boha však nemusíme mať strach. On aj tomu, kto voči Nemu reptal vraví: „Priateľu, nekrivdím ti“ (v. 13).

Ten, ktorý z prvých robí posledných a z posledných prvých ti – ani nikomu z nás nekrivdí, ale je naším Priateľom – milostivým Otcom. Z Jeho milosti žijeme každý deň. Neprestaňme Mu byť za to vďační. Amen.

Pramene:
Luděk Rejchrt: Kázne povedané v zbore ČCE v Prahe – Braníku 27.1. 2002 a 8.2. 2004;
Miloslav Máša:  Homilie - 25. nedele v mezidobí „A“ in: mesačník Getsemany,
rok 1991 (vyd. Síť, Praha 1990);
Dankward Apitz – Andacht /16.2./ in: Feste-Burg-Kalender 2003
(Freimund Verlag, Neuendettelsau 2002).
   

späť