Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2005


Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster


9.10.2005 - 20. nedeľa po Svätej Trojici

Piesne: 579,635,198,638; Antifóna: 74
Kázňové texty:  Žalm 1,1-3; Ján 4,24

Úvodná modlitba:  Pane, keď znie Tvoj hlas, naša beznádejnosť, naše starosti, obavy a strach ustupujú. Prosíme, daruj nám uši, ktoré počujú a srdce, ktoré verí – dôveruje Tvojmu slovu. Amen. (Voľne podľa: Modlitby /vyd. Kalich, Praha 2004/)

Milí: bratia a sestry!

Ak sa priemerný súčasník oboznámi s históriu nášho cirkevného zboru a stavby nášho kostola, môže mať dojem, že naši predkovia boli fanatici. Prečo? - Lebo dnes môžeme počuť: V Boha síce verím i do kostola zájdem, ale len na sviatky – nie som predsa fanatik... Vrúcny a pravidelný záujem o duchovný život, o Božie slovo, o služby Božie, je v prítomnej dobe mnohými vnímaný ako čosi prehnané, nepatričné, ako fanatizmus. Kde – komu by sa naši predkovia mohli javiť ako fanatici aj kvôli faktom, o ktorých sa  zmieňujú historici. Podľa nich totiž po dokončení novostavieb ev. školy a ev. fary v Ružomberku došlo k úplnému vyčerpaniu finančných prostriedkov cirkevného zboru. Ani to však neprekazilo úmysel ev. veriacich, mať svoj nový kostol. Za 1 - jediný rok ho aj postavili a tak v priebehu 4 rokov boli vybudované: nová ev. škola, fara i kostol. – Priestory, ktoré nám dosiaľ slúžia; a nám sa táto horlivosť dnes javí ako (krásny) sen.

Čo našich predkov viedlo k takémuto úsiliu? – Boli vari náboženskými fanatikmi? – Rozhodne nie!

Otázka znie inak: Koľko z ich viery, obetavosti a horlivosti sme si zachovali my? V tomto zmysle je pamiatka posvätenia nášho kostola, od ktorej zajtra uplynie 79 rokov, výzvou. Výzvou pre našu vieru, horlivosť, obetavosť. Veď priestory, ktoré predkovia vybudovali a v ktorých sa stále smieme schádzať, nevznikli preto, že by naši predkovia nevedeli čo s peniazmi; tými extra neoplývali. Nevznikli ani kvôli svetskej sláve či prestíži. Predkovia tieto budovy postavili, lebo si boli vedomí, že viera a ev. povedomie sa rodí – rastie už od útleho detstva. Zhotovili ich preto, lebo dbali o ev. výchovu detí – kvôli tomu sa zrodila ev. ľudová škola. A preto, že chápali, že ešte nie sme v nebi, neváhali zakrátko po dokončení nového komplexu školy a fary za rok vystavať kostol.

V nebi kostoly nebudú. V Zjav 21,22 prináša Biblia opis nového Jeruzalema. V ňom čítame: „Ale chrámu som v ňom nevidel, lebo Pán Boh vševládny a Baránok mu je chrámom.“ Preto, že ešte nie sme v nebi – v nebeskej dokonalosti a nedokážeme prežívať Božiu prítomnosť v každom čase, na každom mieste a v každej situácii tak intenzívne, že by nebol potrebný osobitný čas, v ktorom a osobitné miesto, na ktorom si Božiu prítomnosť jasne uvedomujeme – preto potrebujeme kostol(y). Samozrejme, nejde o múry budovy kostola, ale o to, čo sa v kostole deje – o služby Božie, o stretnutie sa s Pánom Bohom -  s Ježišom Kristom. Kostol potrebujeme a je vzácnym osobitným – posväteným miestom preto, lebo v ňom sa nám zvestuje Božie slovo. V kostole – na službách Božích – dochádza k stretnutiu, k dialógu medzi Pánom Bohom a nami. Výstižne ho charakterizoval reformátor kresťanskej cirkvi Dr. Martin Luther pri posviacke vôbec 1. ev. kostola (Zámockého chrámu v nemeckom meste Thorgau 5.10. 1544), keď v kázni povedal: Na službách Božích sa nemá diať nič iné ako to, „že náš milý Pán sám hovorí s nami skrze svoje sväté slovo a my hovoríme s Ním v modlitbe a oslave.“

Pravidelné spoločenstvo – stretávanie sa s Pánom Ježišom Kristom v Jeho slove sa javí mnohým ako to, čo síce môžu, ale vonkoncom nemusia mať. Dôraz kladú na dobrý, správny život a to sa dá vraj aj bez kostola, aj bez služieb Božích. Možno ani netušia, že v tomto sa hlásajú to, čo komunistický vodca Lenin. - Povedal: „Privediem kresťanstvo k dokonalosti a to tak, že z neho vyhodím zbytočnosti, ako kostoly, Ježiša, modlitby a ponechám len to dobré, teda dobrý život pre ľudí.“ Či Lenin týmto „zdokonalením“ kresťanstva priniesol dobrý život pre ľudí, je otázne a nanajvýš pochybné. Nepochybné je, že kto chce zbaviť kresťanstvo kostolov - modlitieb, služieb Božích, podobá sa – s prepáčením – prasaťu, o ktorom hovorí bájka spisovateľa Krylova.

Rozpráva, ako sa sviňa najedla dosýta žaluďov, ktoré našla pod dubom. Potom sa  vyvalila a zaspala. Keď sa prebrala, začala rýpať zem pod dubom a obnažovať jeho korene. Havran ju vidí a hovorí jej, že to, čo robí, je nerozumné a nebezpečné, lebo rýpaním pôdy a obnažovaním koreňov ohrozuje strom. Sviňa arogantne odpovedá, že jej na tom dube ani najmenej nezáleží. Ak strom vyschne, tak nech vyschne. Jej stačí, aby mala dostatok žaluďov, a ten dub, že ju vôbec nezaujíma. Na takúto ignorantskú odpoveď sa už ani dub nezdrží a vraví zvieraťu: Sviňa, ale si ty len hlúpa, keby si ten rypák aspoň raz zodvihla, videla by si, že tie žalude rastú na mne. Ak ma nebude, žalude ti ešte nejaký čas potrvajú, ale neskôr ich už nebudeš mať.

Služby Božie, slovo Pána Ježiša Krista, ktoré nám je na nich zvestované, je stromom, z koreňov ktorého rastú kresťanské hodnoty, hodnoty kresťanských životných zásad. Konfirmandov učíme, že Biblia – Božie slovo je prameňom viery a pravidlom života. Kto ignoruje služby Božie, kto sa nevystavuje požehnanému vplyvu Božieho slova, ten zapcháva „prameň“ správnych zásad správania sa v ľudskom spoločenstve. Chce azda dobre žiť, ale ignorovaním služieb Božích – slova Božieho, ohrozuje – ako ono nerozumné zviera z bájky - korene stromu, z ktorého vyrastá ovocie požehnaného života. Naopak, zo Ž 1-vého sme počuli, že človek, ktorý  má záľubu v Božom slove – v Hospodinovom zákone, bude ako strom, čo načas dáva ovocie a jeho lístie nevädne. Prináša dobré ovocie Ducha Svätého (G 5,22–23a) na požehnanie mnohým.

Tomu, ako žiť, ako rozlišovať dobré od zlého nás učí práve Božie slovo. Nie na základe suchých paragrafov či zákonov, ale spolu so zvesťou evanjelia – so zvesťou o Božej záchrane nás, hriešnikov, v Kristovi. – Deje sa tak preto, aby sme pochopili, že aj za tým, čo nám Pán Boh vo svojom slove prikazuje či neraz aj zakazuje, je Jeho láska k nám. Cieľom Božích prikázaní nie je presadzovanie bezohľadnej Hospodinovej diktatúry, ale len a len naše dobro (por. Jer 29,11).  Preto Biblia, zvlášť niektoré žalmy (por. Ž 19,9nn; Ž 119), sú oslavou Božieho zákona. Boží zákon hodnotia nie ako kazajku, ktorá nás zviera a dusí, ale ako „košiar“ – ako to, čo vytvára chránený priestor, v ktorom sa dá dobre žiť.

Pri výročí posvätenia nášho kostola ďakujeme Hospodinovi, že v našom svete existujú kresťanskou zvesťou vybudované hodnoty, že v ňom existujú ľudia, ktorí sa pridŕžajú Božích dobrých pravidiel pre život. Boli by sme však slepí na jedno oko, keby sme nechceli vidieť, že vo svete – by i samej cirkvi – sú stovky a stovky ľudí, ktorí nemajú kresťanských hodnôt. Spomeňme nedávny príklad z Čiech, kde pracovníka istej TV-zie, ktorý bol na prechádzke s dieťaťom v parku a zastal sa ženy, ktorú jeden človek obťažoval, dotyčný chladnokrvne zastrelil. Alebo spomeňme prípad „kyselinárov“, súdny proces s ktorými beží v našej vlasti. Existujú ľudia, ktorých charakter je vybudovaný kresťanskou zvesťou, slovom Božím, ktoré znie v kostoloch, ale existujú aj tí, ktorí nemajú Božích hodnôt a ľudský život pre nich nič neznamená, je len nástrojom na dosahovanie vlastných záujmov.

Boli by sme slepí na obe oči, keby sme nevideli, že mnoho zo zvestovaného – rozosievaného semena Božieho slova, vychádza nazmar aj v cirkvi. Nechceme byť hluchí voči kritike tých, ktorí nechodia do kostola a vyhadzujú nám na oči nesúlad medzi účasťou na službách  Božích a spôsobom každodenného života. Táto kritika je nemiestna vtedy, ak kritici očakávajú od nás dokonalý, 100%-ný či 120%-ný život. K nemu – k ideálu, ktorý nám ukázal Kristus, sa chceme blížiť. Dokonalý však nie je nik: ani kresťania, ani nekresťania (R 3,10-11.22b-23). Ktokoľvek z ľudí, ktorí kritizujú cirkev a čakajú od nej dokonalosť akoby nevidel, že keby sa on sám pridal k cirkvi – i tej zdanlivo najdokonalejšej, v tom momente by pre jeho nedokonalosť prestala byť dokonalou. Hriech nie ej iba jednotlivý poklesok či poklesky, ale cesta zlým smerom. Ním kráčajú, po ceste, ktorá vedie do skazy putujú tí, ktorí pohŕdajú Božím slovom – službami Božími, ignorujú ich.

Kritika, že medzi účasťou na službách Božích a všedným životom niet prepojenia je oprávnená, keď   nežijeme v pravde. „Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde“ (J 4,24). – Musia Ho uctievať opravdivo, bez falošnosti, pod vedením Ducha – ktorý pôsobí práve skrze Božie slovo; nie uctievať Boha podľa svojich sebeckých a vypočítavých predstáv. Sú ľudia, ktorí sa modlia i do kostola chodia, ale ich srdce nie je naplnené Božím životom. - Láskou k blížnym i k Bohu. Láskou, ktorá vie prosiť Otca? Príď kráľovstvo Tvoje i do môjho života, dej sa i v mojom žití Tvoja vôľa, Pane. Kto chce Boha vskutku uctievať, má vedieť, že to neznamená iba odriekať slová modlitieb, ale to, aby jeho bolo srdce pri Bohu i pri blížnom.

Pred rozpoltenosťou v súvise so službami Božími nás varuje Písmo Sväté: „Tento ľud ctí ma perami, ale jeho srdce je ďaleko odo mňa“ (Mt 15,8).  V 1J 4,20 čítame: „Keď niekto hovorí: Milujem Boha, a nenávidí brata je luhár, lebo kto nemiluje brata, ktorého videl, ako môže milovať Boha, ktorého nevidel.“

Daj Pán Boh, aby sme pochopili a prijali, že svoje slovo nám Pán Ježiš nedal, aby iba rozšírilo naše vedomosti, ale aby ono premieňalo náš život. Spôsob to Pane, pri každom z nás! Amen.

Pramene:  
Ján Grešo: Základné teologické ciele služieb Božích vo vzťahu k biblickému posolstvu (prednáška na Teologickej konferencii ECAV v Račkovej doline, 7.9. 2005);
prípadne  ďalšie myšlienky z Teologickej konferencie 2005.
  
 

späť