Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2006


Úvod
História

Kázne v r.2007
Kázne v r.2006
Kázne v r.2005
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
jonki@bb.telecom.sk

webmaster


25.6.2006 – 2. nedeľa po Sv. Trojici

Piesne:189, 260, 281, 225, A: 51
Epištola:  1. Korintským 12,27-31; 14,1   
Evanjelium: Lukáš 14,15-24
Kázňový text: List Efezským 2,19: “A tak už nie ste cudzinci ani prišelci; ale ste spoluobčania svätých (t. j. kresťanov) a domáci Boží.“

Milí: bratia a sestry!

„Dobre, že máme jeden druhého. Dobre, že sa môžeme navzájom vídavať. Dobre, že môžeme zdieľať starosti, radosti i sily. Dobre, že môžeme kráčať po spoločnej ceste, že nemáme iba seba, že kruh, ktorý tvoríme, sa neuzavrie (každým krstom sa rozširuje) a že Boh, o ktorom hovoríme, je v našom strede.“ Tak vyspieval  v nábožnej piesni istý textár radosť z toho, že patrí do Božej cirkvi.

Hreje aj nás, bratia a sestry, istota: Patrím do cirkvi Pána Ježiša Krista, ona je mojím – naším duchovným domovom? Je dôležitým a nosným pre nás život vedomie: Patrím do cirkvi, k Božiemu ľudu, mám tu svoje miesto i zodpovednosť, úlohu – či som mladší alebo starší?

Pestujme toto povedomie radi a vedome.

Najmä keď sa ocitneme kdesi v cudzine, kde nerozumieme jazyku väčšiny obyvateľov, kde sú iné zvyky ako tie naše, zvlášť vtedy vieme oceniť, čo je to mať domov, čo znamená niekam patriť. Aké skvelé je, keď stretneme niekoho, kto nám dá vedieť: Si vítaný, nie si cudzí! Skutočnosť, že niekam patríme a že je dobre, že máme jeden druhého, je pre náš život tak centrálna, že sa to dá sotva naplno vypovedať slovami.

Pre väčšinu z nás je vyjadrením toho, kde patrím, slovo domov. Z Biblie sme počuli, že sme domáci Boží, spoluobčania kresťanov, bratov a  sestier vo viere. Nie sme utečenci, turisti, privandrovalci. Nie sme cudzinci, prišelci, ale domáci Boží. Sme členmi Božej domácnosti, Božej rodiny – cirkvi. Byť domácim Božím, Božím občanom znamená: som od Pána Boha obdarovaný právami, výsadami, ale aj zodpovednosťou. Domov znamená pre dieťa bezpečie, pre dospelého miesto, kde môže načerpať nové sily, obnoviť si ich, kde sa môže slobodne a otvorene prejaviť; kde nájdem porozumenie, kde si môžem vyliať srdce.

Domov je miesto, kde žijem. Vy, mamičky dospievajúcich detí, však môžete pozorovať, že domov je pre vaše deti - prichádzajúce z internátu aj miestom, kde sa ony môžu vrátiť s hromadou zašpinenej bielizne, špinavých šiat. Cirkev, obzvlášť keď myslíme na spoveď, na vyliatie si srdca z našich životných prehier, zlyhaní, hriechov, je tiež domovom, kde môžeš prísť s hromadou špinavých šiat. Modlitba, spoveď a Večera Pánova, ku ktorým cirkev pozýva, sú miestom, kde si môžeme vymeniť svoje špinavé šaty za čisté. Nie tak, ako by som si to mohol automaticky  nárokovať. Svoje špinavé šaty si môžem vymeniť za čisté preto, lebo Pán Ježiš Kristu ma má  - má nás rád a On má moc očistiť nás. Nekoná to násilne, proti našej vôli. Ani mamy neperú šaty hocikomu, ale svojim, hoci nie vždy poslušným, deťom. Keď Ježišovi, keď Bohu  nechceme byť cudzí, ak túžime žiť ako Jeho deti – sme u Neho vítaní. On nás prijíma, očisťuje, nanovo – do čistého zaodieva.

 „Už nie ste cudzinci ani prišelci; ale ste spoluobčania kresťanov a domáci Boží.“ Áno, cirkev je Božie rodina, rodina Božích detí. Skúsme premýšľať: Čo by sa stalo, o čo by sme prišli, ak by sme do cirkvi nepatrili? Pre mnohých by sa neudialo nič zvláštne, ale len pre tých, ktorí dosiaľ nepoznali hodnotu domova, ktorí žili odcudzení Bohu i cirkvi.

Mať domov značí mať bezpečie, ktoré nám umožňuje duchovne rásť. Znamená to tiež mať oporu v nebezpečenstvách a krízach života. Domov je miesto, kde  sa môžem vrátiť, aj keď som sa svojim odcudzil.

Cirkev je otvorená pre všetkých; ako pre úspešných, práve tak aj pre sklamaných a pochybujúcich. Je otvorená pre ľudí očakávajúcich, plných nádeje i pre tých, ktorí sú preťažení a skleslí; pre zdravých i chorých. Náš Boh – Ježiš Kristus nikomu nedáva výpoveď zo svojho priateľstva. Možno si ho niekedy nevážime, nevieme ho doceniť, ale Pán Boh nám chce byť blízkym. Ako neposlušné deti zisťujú, že nikde im nie je lepšie ako v rodičovskom dome a vrátia sa k otcovi, k mame, tak sa aj my - keď nás život všelijako doráňa - môžeme a potrebujeme vrátiť, vždy nanovo sa vracať k Bohu. Prináležíme k Bohu. U Neho sme od počiatku doma. Kvôli svojim previneniam sme sa stali cudzími, odcudzenými, ale Pán Ježiš Kristus nás svojou obeťou zmieril s Bohom. Vďaka Nemu máme prístup k Bohu, miesto v Božej rodine. Smieme byť u Boha doma. Teraz až naveky.

Buďme vďační za cirkev. Za náš cirkevný zbor, do ktorého patríme. Za pozvanie a miesto pre život, ktoré nám v ňom Pán Boh dáva. Buďme tiež otvorení k druhým, aby ešte mnohí smeli spoznať a zažiť, že u Boha, v Jeho cirkvi sú doma. Amen.

Modlitba: Pane Ježiši Kriste, ďakujeme, že vďaka Tebe nemusíme žiť ako duchovní bezdomovci, utečenci, privandrovalci. Chválime Ťa za to, že nás pozývaš k sebe a dávaš nám cirkev ako dobrý priestor pre život s Tebou i s bratmi a sestrami. Pomôž nám tento priestor správne využívať a pestovať vzájomné spoločenstvo. Daruj nám široké srdcia, ktoré sú otvorené aj pre nových ľudí. Nik z nás neprežíva ustavične iba radosť a nik z nás ustavične iba nesmúti. Ty, Bože, nás dokážeš zjednotiť v našich radostiach i žiali – tak, že môžeme niesť bremená druhých a oni zas tie naše. Ty, Pane, nás vieš zjednotiť tak, že sa nemusíme cítiť slabí a zároveň nestratiť zo zreteľa, že nik z nás nemá silu pre všetko. Ďakujeme, že máme jeden druhého a že Ty si v našom strede. Amen.

Pramene:
Walter Voelkner  – Andacht /20.6./ in: Feste-Burg-Kalender 2004 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 2003);
Manfred Siebald: Gut, dass wir einander haben (Lied, 1990);
Brendan Callaghan: Co znamená „někam patřit”? (in: Getsemany č. 9/2000; vyd. Síť , ekumenické nakladatelství, Praha 2000).
   

späť