Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2006


Úvod
História

Kázne v r.2007
Kázne v r.2006
Kázne v r.2005
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
jonki@bb.telecom.sk

webmaster


31.12. 2006 – Starý rok

Piesne: 439; 66; 67,1.v.; 237; Antifóny: 22; 21; Žalm: 103,
Kázňový text: 2. Mojžišova 13,20-22,

Milí bratia, milé sestry!

V halách veľkých železničných staníc či v areáloch nemocníc zvyknú bývať mapy. Pomáhajú návštevníkom zorientovať sa v spleti ulíc mesta alebo v labyrinte nemocničných budov. Farebný krúžok na mape prezradí, kde sa prichádzajúci práve nachádzajú. Pomôže im určiť, kadiaľ sa majú vydať, kde nájsť správny smer.

Podobnú funkciu má tiež Starý rok. Chce byť pre nás oným farebným krúžkom a pomôcť nám určiť „súradnice“. – Miesto, kde sme vo svojom živote i smerovanie, v našom ďalšom životnom putovaní.

Putovanie – to bola situácia aj starozmluvného Božieho ľudu. Text, z 2M 13. kap., ktorý o putovaní Izraelcov hovorí, začína slovkom: “Potom“ (v. 20). Po čom? – Čo sa udialo predtým? Čo už je za Božím ľudom? Čo je pred nami? – Tak sa pýtame i my dnes.

Za Izraelcami leží Egypt. Otroctvo, z ktorého ich vyviedol Hospodin. Vyslobodenie z otroctva bolo základnou skúsenosťou Božieho ľudu. Izraelci sa k nej vždy nanovo vracali. Od tohto Božieho zachraňujúceho činu odvíjali chápanie samých seba. Pretože mali skúsenosť s Bohom, ktorý ich zachraňuje, odvažovali sa veriť v Hospodina, v Ňom skladať svoju nádej a seba považovať za Boží ľud. V príbehu o Božej záchrane z egyptského otroctva nachádzal Izrael silu.

Je dobre, keď v dnešný večer uvažujeme o ceste, ktorá je za nami. Keď si v pamäti oživíme, čo Pán Boh pri nás doposiaľ vykonal. Ako milostivo – zachraňujúco zasahoval do našich životných príbehov. Ten zásadný zásah bol náš krst. V ňom nám Hospodin zvestoval: Aj tebe patrí všetko, čo ti môj Syn Ježiš Kristus vydobyl svojou obeťou na golgotskom kríži. Sme pokrstení v meno trojjediného Boha – do Jeho lásky, do Jeho právomoci. Pán Boh sa k nám priznáva a my sa smieme volať Jeho deťmi. Je dobre, keď si skutky Božej  lásky pravidelne pripomíname. Pretože nevšímať si ich, nevšímať si Boha, znamená rozhodovať sa proti Nemu.

Ak sme čestní, dokážeme uznať, že vyslobodenie z otroctva sa netýkalo iba dávnych Izraelcov, ale týka sa nemenej i nás. Každý z nás má totiž svojho otrokára – ako ho mali Izraelci v Egypte. Oným otrokárom môžu byť rozličné skutočnosti: závislosti, charakterové vady, chyby, ktoré opakovane konáme vo vzťahu k blížnym. Všetci sme zviazaní s čímsi, čomu chceme uniknúť, čo nás oberá o silu, čo je naším tyranom, naším otrokárom. Neraz sa zdá, že sme už „vyšli z Egypta“, avšak veci, o ktorých sme si mysleli, že sme od nich s konečnou platnosťou oslobodení, nad nami opätovne získavajú moc. A diabol sa vtedy hneď hlási o slovo a šepká nám: Boh ti nepomôže! Božiemu srdcu sa neoplatí veriť! Kde je tvoj – kde je váš Boh?

Izrael vyšiel z Egypta, no čakal ho prechod cez Červené more a dlhá cesta púšťou. Zvlášť vtedy, keď prechádzame púšťami života, keď nás ťaží a prenasleduje to, čo nás chce zotročiť, si pripomínajme, že Pán Boh mnohokrát milostivo zasiahol do nášho žitia. V púšťach života sa učíme modliť a utiekať k Hospodinovi. Povedať Mu: Pane, nemôžem a nechcem kráčať ďalej sám; potrebujem Ťa!

A Hospodin kráča, chce kráčať s nami! Ani Boží ľud nemusel svoju cestu púšťou hľadať sám. Už na počiatku jeho putovania mu Pán Boh dal oblakový stĺp vo dne a ohnivý stĺp v noci – ako znamenia stálej Božej prítomnosti. Mnohí sa pokúšali  vysvetliť tieto prírodné fenomény. Dávali ich do súvisu s vulkanickými javmi – so stĺpom pary, ohňa a dymu, ktorý vystupuje z činnej sopky. Na Sinajskom poloostrove, ktorým sa Izraelci uberali, však nie sú činné sopky. A tak je zrejmé, že ide o čosi iné. – O zvesť, že Ten, ktorý ich vyslobodil z otroctva, ich aj vedie správnou cestou k slobode. Ide o zvesť: Pán Boh je prítomný (por. ES 237). On nás vedie. - Aj cez púšť života. Ani tam nezostávame bez znamení jeho pomáhajúcej – zachraňujúcej blízkosti. Toto mal Izrael chápať. Vo dne i v noci bol obklopený Božou blízkosťou. „Oblakový stĺp vo dne ani ohnivý stĺp v noci nevzdiali sa spred ľudu“ (2M 13,21).

Sú situácie, keď priam cítime, že Hospodin sa zvláštnym spôsobom stará, aby sa nám naša batožina na púti života nestala priťažkou. Vnímame, že nás oslobodzuje – od toho, čo nás zaťažuje a zdržiava na ceste žitia, že Hospodin sa nevzdialil, ale kráča s nami. No podobne ako Izraelci, ani my sa vždy necítime byť vedení Bohom. Ako dávny Boží ľud, ani my stále nedokážeme vierou vidieť Božiu prítomnosť. I nám sa niekedy zdá, že Pán Boh sa vzdialil. Avšak nie je to tak. Hoci nemáme oblakový ani ohnivý stĺp, predsa máme Božie slovo a sviatosti. Máme Ježišove sľuby: „Ajhľa, ja som s vami po všetky dni,  až do konca sveta“ (Mt 28,20). „Kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi“ (Mt 18,20).

Nemôžeme, nemáme dôvod vyhovárať sa, že nevidíme Božiu prítomnosť tak, ako Izrael pred stáročiami. Pán Boh je prítomný. Nám prítomný – v slove i sviatostiach. Jeho slovo nám znie a znelo aj v končiacom sa roku. Otázkou zostáva, či sme Jeho ochotnými poslucháčmi i činiteľmi? Mohli sme mnohokrát prijímať aj sviatosti. Otázkou zostáva, či sme tak i konali? A či sme ich prijímali so živou vierou, nie iba formálne.

Otáznym vonkoncom nie je fakt, že na Hospodina sa môžeme spoľahnúť, že Ježiš Kristus kráčal s nami a sprevádza nás na našich životných cestách. Ide o to, aby sme mali otvorené oči, uši i srdcia pre Pánovu prítomnosť. Nevšímať si Božie dary, nevšímať si Boha, značí rozhodovať sa proti Nemu.

Žiť v Božej prítomnosti, pod Božím vedením neznamená, že budeme ušetrení ťažkostí, nebezpečenstiev, príkorí a pochybností. Žiť v Božej prítomnosti, pod Božím vedením značí, že navzdory nim nás Pán Boh zachová, že v nich Hospodin nás – svoj ľud, zachráni. V nich smieme spoznávať, že naše putovanie životom nie je iba našou vlastnou záležitosťou, ale cestou Božou, ktorá má dobrý cieľ.

Žiť v Božej prítomnosti znamená, žiť s vedomím, aké mal jeden remeselník – opravár. Keď do jeho malej preplnenej dielne nazrel istý chlapík, položil majstrovi otázku: „Čo robíš?“ Remeselník mu odvetil: „Putujem do Božieho kráľovstva a cestou tam opravujem bicykle.“ Áno, v tomto svete máme svoje povinnosti, mnoho práce, ktorú musíme vykonať. No vedomie, že smerujeme do nezničiteľnej Božej blízkosti, že putujeme do kráľovstva Ježiša Krista, nám nemajú naše pracovné povinnosti prehlušiť.

Sme na ceste za Kristom – do Božieho kráľovstva. Božie slovo nám pomáha zorientovať sa. I v novom roku prídu pekné aj komplikované chvíle. Môžeme však prosiť: „Pane, hovor ku mne, aby Ťa videl“ (J. G. Hamann). Môžeme sa potešovať a povzbudzovať Božou prítomnosťou. Držať sa Boha za ruku vierou v Jeho slovo, posilňovaní darmi Jeho stola. On – náš Boh kráčal a kráča s nami. Vďaka Mu za to! Amen.  

Pramene:  
Manfred Oto: Predigthilfe in: Zuversicht und Stärke  - Dezember/Januar 1993/1994 (hrsg. von Ludwig Hofacker – Vereinigung; Hänsslär – Verlag, Neuhausen 1993);
Kol. autorov: Výklady ke Starému zákonu I. (vyd. Kalich, Praha 1991);
John Eldredge: Velký příběh (Návrat domů, Praha 2006);
Thomas Ehlert:  – Andacht /31.12../ in: Feste-Burg-Kalender 1999 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 1998);
Jochen – U. Kallauch  – Andacht /16.2./ in: Feste-Burg-Kalender 2000 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 1999).
  

späť