Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2007


Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster


11.2.2007 – Nedeľa po Deviatniku

Piesne: 186, 503, 216, 226; Antifóna: 85;
Epištola: 2. Korintským 11,19 – 12,10;
Evanjelium: Lukáš 8,4-15;
Text: 2. Korintským 12,1-10.

Milí bratia, milé sestry!

V živote sa stretávame s mnohými ťažkosťami a zložitými situáciami. K tomu najzložitejšiemu vôbec patrí odvaha priznať svoje slabosti. – Pokrytecky, falošne ich nezastierať. Mať odvahu, ochotu priznať: Toto som zanedbal, tu som zostal dlžníkom. Priznať to nie vo všeobecnom zmysle: Ach, čo už, všetci sme slabí a hriešni, ale konkrétne. Chce to odvahu. Poriadnu dávku odvahy, poctivosti a pravdivosti. Veď ktože je ochotný pripustiť, že:

-       má slabosť pre alkohol;
-       alebo, že sa nahnevá skôr, ako by na to bol skutočný dôvod;
-       alebo, že sa príliš rýchlo zaľúbi, že mu nie je cudzí flirt;
-       že  má nadmernú potrebu uznania, túži byť neustále chválený;
-       alebo, že každý deň večeria dva razy ?

So všetkými uvedenými slabosťami sa dá čosi robiť. Sú však aj iné slabosti. Napríklad chronická choroba, či zdravotný postih, „hendykep“.

Keď sa týka nás, či kohosi z našej rodiny, pýtame sa: Prečo, Pane? Prečo práve ja, moje dieťa/vnúča?

Táto otázka bola aktuálnou aj pre apoštola Pavla. Trpel bližšie neurčenou chorobou. Možno očnou /por. G 4,15/, možno epilepsiou, možno iným trápením. Svoj list písal do cirkevného zboru v Korinte, ktorí tvorili rozličné skupiny. Súperili medzi sebou /1K 1,12/. V zbore boli i ľudia, ktorí upadali do extázy a potom hovorili v jazykoch. Ako osvedčovali, nehovorili sami, ale Duch Svätý pohyboval ich perami a ich jazykom /por. 1K 14. kap./. Boli tam i takí, ktorí mnohých pokrstili alebo získali pre krst.

Kresťania ktorej z týchto skupín sú silnejší? Kto v cirkevnom zbore vykonal najviac? Kto je preň najužitočnejší – a teda najväčší v ňom?

Pavlovi protivníci sa nazdávali, že oproti apoštolovi majú navrch. Pavel však líči svoje mystické skúsenosti - ako bol vo vytržení uchvátený do neba. Dokladá, že počul tak ohromujúce veci, že sa to nedá ani vypovedať /2K 12,2-4/. Aj on sa dokázal modliť v jazykoch /1K 14,18/, aj on mal dar uzdravovať /Sk 14,8-10; 16,16-18/. Nepochyboval o svojej práci pre cirkev /1K 15,10/. Mal sa čím pochváliť. No zostáva pokorný. S pokorou prijíma aj svoje trápenie, svoju - nám bližšie neznámu - chorobu. Rozpráva o tom, čo mu Kristus odpovedal na jeho opakované modlitby o uzdravenie: „Moja moc sa v slabosti dokonáva“ /2K 12,8/. – Je to jedna z najpresvedčivejších odpovedí na otázku po zmysle ľudského utrpenia.

V našich slabostiach je Božia moc najväčšia. Keď sme s vlastnými silami na konci, dostávame najviac sily od Boha /por. ES, č. 505/.

Sú dnes skupiny kresťanov, tzv. „charizmatikov“, ktorí sa radi pochvália tým, že organizujú podujatia s uzdravovaním. Modlia sa na nich za chorých a títo sú uzdravovaní. Ako evanjelickí kresťania sme si týmto neraz nie celkom istí. Najmä, keď nám ktosi namietne, že pokiaľ sa uzdravovaniami obdobne nedokazuje moc aj v našej cirkvi, kto vie, či veríme vôbec správne...

Aký postoj máme k tomu zaujať? – Máme zdieľať radosť, ak sa ľuďom dostáva Božie uzdravenie cez modlitby, nech sa to deje v ktoromkoľvek spoločenstve veriacich v Krista. Máme sa tiež modliť za chorých a prosiť Pána Boha, aby ich - ak to je Jeho vôľa – uzdravil.

No voľačo aj nemáme – prinajmenšom dvoje: /1/ Nemáme zabúdať, že uzdravenie je Boží dar, nevynútiteľný našou modlitbou; že hoci smieme a máme o zdravie prosiť, nikdy by sme nemali používať modlitbu ako nátlakový prostriedok na Pána Boha. – To jest, nemali by sme naše prosby predkladať  Hospodinovi ako zoznam Jeho povinností, ale modliť sa v duchu Ježišovom, ktorý vravel: Nech sa stane „nie ako ja chcem, ale ako Ty“ /Mt 26,39b/; nech sa stane Tvoja vôľa“ , nebeský Otče /Mt 26,42b/.

To druhé, na čo by sme nemali zabúdať je fakt, že Nová zmluva neobsahuje iba „hrdinské“ príbehy – texty, v ktorých sa vraví o uzdravovaní priamym Božím zásahom. Práve stať v Písme, o ktorej dnes premýšľame, nás upozorňuje, že chváliť sa môžeme nielen uzdravením, ale aj tým, že Pán Boh odmietol naše uzdravenie /2K 12,5nn/. Veď Nová zmluva pozná obe situácie: Takú, keď boli skutky Božie zjavené skrze uzdravenie /slepca od narodenia - J 9,3/. Pozná však aj situácie, keď sa Božia moc dokonáva v našej slabosti, keď sa práve na pozadí našej slabosti, našej choroby, zreteľne preukazuje Kristova sila. S Pavlom môžeme spoznávať, že čím sme slabší, tým silnejšie sa rozvíja v nás Božia moc /2K 12,10b/.

Vo viere všeobecnej kresťanskej vyznávame o Pánovi Ježišovi: „Zostúpil do pekiel“ – čiže: až do najväčšej vzdialenosti od Boha. Nejestvuje teda nijaká oblasť, o ktorej by sme mohli povedať, že tam Pána Boha nenájdeme. I tam, kde sa nám zdá, že Pána Boha niet, že Boh na nás zabudol, je Ježiš Kristus prítomný. Naše slabosti sú šancou pre Božiu moc. „Práve keď mdliem, som mocný“ /2K 12,10b/. Nezakladám si, nechválim sa tým, čo môžem a viem, ale tým, čo nemôžem – lebo práve v ľudskej slabosti sa prejavuje Božia moc.

Pavel nebol človek, ktorý koketoval so slabosťou. On píše svoje vyznanie ako ten, komu vlastná slabosť napĺňa srdce bolesťou. Zároveň však vyznáva, že Božej milosti sa mu dostáva práve tam, kde je slabý, kde cíti obavy, ohrozenie života, tam ho Pán Boh najväčšmi posilňuje a potešuje.

Hospodin k nám hovorí cez Bibliu, cez kázané Božie slovo, prostredníctvom sviatostí, pomocou iných ľudí, skrze duchovnú literatúru, no  Pán Boh k nám hovorí aj cez utrpenie a kríž. Slovo tých, ktorí prešli ťažkými životnými skúškami, má inú váhu, ako slovo akýchsi hrdinov, náboženských „Rambov“ či „Terminátorov“ – ktorí všetko zdolajú „ľavou zadnou“, bez najmenších problémov.

Ľudia, ktorí svoje slabosti pokrytecky nezakrývajú, pomáhajú aj ďalším stávať sa otvorenejšími, úprimnejšími; Tými, ktorí nebudujú na svojich výkonoch a zásluhách, ale na Božej moci. Takto, keď ako kresťania žijeme z Božej milosti, keď na ňu orientujeme i ďalších, môže prúdiť Božia milosť do nášho nemilosrdného sveta.

Dnes sa nezriedka vraví, že v národe i v cirkvi nám chýbajú silné osobnosti. Cirkev plná slabých ľudí však nie je nijakou katastrofou, keď vo svojej slabosti nachádza silu v Božej milosti, v Kristovej moci. Práve časy slabosti, sa vďaka Božej moci môžu stať novým posilnením viery. Popraj nám to Boh! Amen.   

Pramene:
Propst Christoph Helwig: kázeň in: Das Homiletisch – Liturgische Korrespondenzblatt Neue Folge, roč 23, č. 85; 2006 (Flacius – Verlag Fürth/Bayern 2006);
Dietrich Mendt: homiletická prípravka in: Evangelische Predigt-Meditationen 1987/88, Band I (Evangelische Verlagsanstalt Berlin 1987 );
Eckhard Kläs – Andacht /5.7./ in: Feste-Burg-Kalender 2002 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 2001);
Kol. autorov: Průvodce životem – Pavlovy listy: Do Říma, Do Korintu (vyd. IBS & Luxpress, Praha 1995).
   

späť