Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2007


Úvod
História

Kázne v r.2007
Kázne v r.2006
Kázne v r.2005
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
jonki@bb.telecom.sk

webmaster


18.3. 2007 – 4. pôstna nedeľa

Piesne: 210, 97, 614, 289, 92; Antifóna: 69
Epištola: 2.Korintským 9,8-11;
Evanjelium: Ján 6,24-35

Text: 1. List Jánov 4,9-10.19: „V tom sa prejavila Božia láska k nám, že svojho jednorodeného Syna poslal Boh na svet, aby sme žili skrze Neho.  V tom je láska, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna ako obeť zmierenia za naše hriechy. My milujeme, lebo On nás miloval ako prvý.“  

Milý Marek, vážení rodičia, krstní rodičia a príbuzní; drahí bratia, drahé sestry v Ježišovi Kristovi!

4. pôstna nedeľa obsahuje výzvu: Radujte sa! /Latinsky: Laetare!/ My, cirkevný zbor, sa dnes radujeme spolu s vami, milá rodinka Sirotiakovcov a Šupalovcov, keď vám Pán Boh požehnal druhé dieťatko, synčeka Mareka.

Reformátor kresťanskej cirkvi Dr. Martin Luther povedal, že „kde vidíme dieťa, tam stretávame Boha sviežo /čerstvo/ pri čine“. – Tam Pán Boh zreteľne pokračuje v diele stvorenia.

Áno, za to, že sme, že jestvujeme, vďačíme Bohu - Božej láske, ktorá nám darovala život skrze našich rodičov. Všetko nové a krásne povstáva z lásky: umelecké dielo, báseň i nový ľudský život. Láska ho predchádza; láska Božia, láska rodičovská bola na jeho začiatku. Ktosi poznamenal, že „Každé novorodeniatko je znamením, že Boh pri nás  - ľuďoch, ešte nestratil nádej.“ Každé novorodené dieťa prináša posolstvo, že Pán Boh nám – ľuďom, ešte neprestal dôverovať. Pretože je to tak, pravdu má istá sestra, ktorá napísala:   

„Rada by som bola taká, akú ma Pán Boh chce mať, pretože On so mnou zaobchádza tak, ako by som takou už bola.“ Pán Boh nás má rád tak ako by sme napĺňali všetky Jeho očakávania. Zaobchádza s nami láskyplne, hoci si to nezaslúžime, hoci ani zďaleka nie sme takí, akých by nás nebeský Otec chcel mať.

Krst je uistením o tejto Božej láske. Krst nemluvniatok výstižne vyjadruje, že v Božích očiach nás nerobí milými to, čo sme dokázali vykonať, ani to, čo máme - vlastníme, ani to, čo  pred svetom – inými ľuďmi znamenáme. – Čo by už len mohlo nemluvňa ponúknuť Bohu? Čím by mohlo maličké bábä preukázať svoje zásluhy? – Nemá ani hlboké poznanie Božích právd, ani nedokáže slovami formulovať svoju vieru.

Avšak krst nestojí na veľkosti miery nášho duchovného poznania, ani na veľkosti našej viery. Krst stojí na Božom vyznaní lásky k nám. Lásky preukázanej v za nás obetovanom Ježišovi Kristovi. Krst stojí na Božej láske k nám, ktorá  predchádza všetko naše snaženie.

Pravdaže, keď nám Hospodin vyznáva svoju lásku, Božia láska čaká našu odpoveď. Celý náš život – naša práca, naše vzťahy k ľuďom, naša viera – má byť odpoveďou na Božiu lásku, ktorá nás vo všetkom predchádza.

„V tom sa prejavila Božia láska k nám, že svojho jednorodeného Syna poslal Boh na svet, aby sme žili skrze Neho.  V tom je láska, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna ako obeť zmierenia za naše hriechy. My milujeme, lebo On nás miloval ako prvý“  /1J 4,9-10.19/.

Vskutku, skôr, ako sme pri našom príchode na svet prvý raz zaplakali, sa narodilo i zomrelo mnoho iných ľudí. Smrť niektorých zdanlivo nedávala zmysel, iní zomreli vo viere – po naplnenom živote. Niektorí zomreli prirodzenou smrťou, iní násilnou.

Skôr, ako sme prvým plačom oznámili náš príchod na svet, zomrel Jeden, ktorého smrť bola a je jedinečnou. Jeho život skončil hlasným zvolaním po tom, ako bol potupne  a neprávom pribitý na drevo kríža. Väčšina tých, pre ktorých tento muž predtým čosi znamenal, ušla a skryla sa. Tomu, ktorý to s nimi mienil len dobre, svojím skrývaním sa nepreukázali priateľstvo. No už o niekoľko dní sa ich správanie k Nemu zmenilo. Po Ježišovom vzkriesení sa učeníkom Jeho smrť nevidela viac strašnou a nezmyselnou, ale vierou ju prijali za základ spásy.

To všetko sa udialo dlho pred naším narodením. A predsa – väčšinu z nás priniesli naši rodičia a krstní rodičia ku krstu čoskoro po našom príchode na svet. Vedení Božím Duchom chceli, aby sme nežili na strane Božích nepriateľov, ale v Božej blízkosti. Priali si, aby bol náš život čo najskôr spojený s požehnaním, ktoré nám plynie z Ježišovej smrti a vzkriesenia.

Túžili, aby sme boli pokrstení do Božieho mena – do Božej lásky a (právo)moci. Meno je viac ako iba označenie. Meno Božie, v ktoré sme pokrstení, predstavuje zónu vplyvu Toho, kto toto meno nesie. Sme pokrstení do (zóny vplyvu) Božej lásky a moci.  

Byť pokrsteným je znamenie toho, Komu v pravde patrím-e: Bohu.  On nám daroval – prepožičal život. Krst môžeme pripodobniť vztýčeniu zástavy nad územím novej krajiny. Vlajka signalizuje, kto tu je pánom. Krst je znamením: Pánom nášho života je Hospodin. On – náš Boh – drží a nesie náš život. Preto si nemusíme zúfať, keď prídu ťažké chvíle. A keď prídu radostné dni, ďakujeme za ne Bohu. On nás má rád a veľmi Mu na nás záleží.

Kto svoj krst neverou, či ľahostajnosťou voči Bohu znevažuje, neznevažuje iba posvätný obrad – rituál, ale Toho, kto mu skrze krst ponúkol spoločenstvo, svoju lásku. Preto potrebujeme znamenia proti zábudlivosti, ktoré by nám pripomínali, že Boh – Ježiš Kristus je k nám dobrý, že s nami zaobchádza tak, ako keby sme boli takými, akými nás Pán Boh chce mať.

Dnešný svet nepožaduje od kresťanov viac, ako to, aby kresťanmi zostali /A. Camus - voľne cit./. Zbožní židia mali na pergamene napísané slová: „Počuj, Izrael /t. j. Boží ľud/, Hospodin, náš Boh, je jediný Hospodin. Milovať budeš Hospodina svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou“ /5M 6,4-5/. Tento text si židia vložili do malých kožených puzdier /tefilin/, ktoré mali upevnené na čele a na ramene. Prečo? Na čele preto, aby všetky ich myšlienky boli vedené – sprevádzané pomyslením na Toho, komu patria. A na ramene preto, aby boli spomenuté slová blízko ich srdca. Tieto slová vkladali aj do  malej kapsičky /mezuzy/, ktorá bola pripevnená pri vchode do každej miestnosti príbytku, v ktorom bývali. Vo dne i v noci, v dome aj mimo neho, teda vždy a všade pripomínali uvedené slová členovi Božieho ľudu: Mám Boha, ktorý to so mnou myslí dobre. Patrím Mu.

Aj vysoká veža nášho kostola, tiež zvuk zvonov, ktoré sa z nej ozývajú nedeľu čo nedeľu, chcú byť pre nás znameniami proti zabúdaniu na to, že patríme Bohu - Pánovi Ježišovi Kristovi. Každé služby Božie, každý krst, ktorého sme svedkami, každá Večera Pánova, ktorej sa zúčastňujeme, nám chcú vpečatiť do pamäte, že sme Boží. – Milovaní Boží a Pán Boh stojí na našej strane. Miloval nás ako prvý. Vo svojom Synovi išiel v tejto láske až po smrť na kríži.

A tak spolu s onou neznámou sestrou aj my vyznajme: Radi by sme boli takí, akých nás Pán Boh chce mať, pretože On s nami zaobchádza tak, ako by sme takými už boli.

Každý deň máme mnoho príležitostí priznávať sa k trojjedinému Bohu, v meno ktorého sme boli pokrstení. Priznávame sa k Nemu, keď Pánovi v modlitbách ďakujeme a od Neho očakávame pomoc, keď si s úctou čítame Bibliu – ono Božie písomné vyznanie lásky – Boží ľúbostný list pre nás; keď žijeme v láske k blížnym, keď k sebe navzájom nie sme ľahostajní. A každá nedeľa nás pozýva potvrdiť našu lásku k Pánu Bohu i účasťou na službách Božích – ochotným prijímaním Jeho slova i ďalších Božích darov.

Božia láska čaká na naše ÁNO. Áno k láske, ktorou nás Boh miloval ako prvý a neprestal nás milovať. Preto i my milujme Boha i blížnych, lebo  Boh nás miloval ako prvý. Amen.

Pramene:  
Heinz Gerlach: Steinbruch fuer Amtshandlungen /Verlag Lydia Gerlach, Marburg, 1989/;    
Michael Schmidt: Andacht /14.4./ in: Feste-Burg-Kalender 2003 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 2002);    
Bengt Pleijel: Prežiť v Laodikei /vyd. Polárka, Vavrišovo 2003/.
    

späť