Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2007


Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster


15.7. 2007 - nedeľa rodákov

Žalm 84;
Evanjelium: Lukáš 4,14-30;
Text: Žalm 31,2-4

Milí bratia, milé sestry, milé deti!

Na rozdiel od stromov a kríkov, my ľudia nie sme zakorenení. Rodíme sa s nohami. A hoci fakt, že od narodenia máme nohy nám otvára nové priestory -  dáva nám možnosť nezostať na jednom mieste, predsa jedným z hlavných znakov ľudského života je, že hľadáme domov.

Domov je tam, kde môžeme byť sami sebou, kde sa cítime uvoľnene, kde sa môžeme slobodne vyjadriť. Kde si môžeme oddýchnuť, kde nájdeme potrebné súkromie, kde sa cítime bezpečne, kde nachádzame prijatie.

Jeden vojak sa vracal domov z frontu. Roky čakal na túto chvíľu. S chvejúcim srdcom klope na dvere svojho domu, aby sa zvítal s manželkou, aby objal svoje deti. Boli ešte maličké, keď sa s nimi musel lúčiť. Vtom sa dvere otvárajú a on spoznáva, že na neho nik viac nečaká. Pri jeho žene stojí cudzí muž; pri nich malé dieťa, ktoré nie je jeho. Nik ho nečaká, nik ho nevíta. A tak zostáva pred dverami svojho domova. Dom, ktorý kedysi sám postavil, už nie je jeho domovom. Nie je mu miestom uvoľnenia, oddychu, bezpečia, miestom, kde nachádza prijatie.

V našej reči máme porekadlo, ktoré vyjadruje bezpečie domova: Môj dom – môj hrad. Je za ním predstava:

- že doma budem v bezpečí, aj keď sa inde bezpečne necítim;

- že doma nájdem porozumenie, ak mi inde nerozumejú;

- že doma si môžem vyliať srdce, keď ma iní vnútorne zranili;

- že doma môžem vypnúť, nájdem odpočinok a súkromie, keď sa zdá, že ma v živote všetko prevalcuje. Môj dom – môj hrad.

Najmä v posledných rokoch pribúdajú doslova novodobé hrady aj v našej vlasti. Domy za vysokými plotmi chránené kamerami či  priamo mužmi z bezpečnostnej služby. Môj dom – môj hrad.

Iste, potrebný pokoj, priestor pre odpočinok, možnosť vypnúť a mať bezpečie, potrebujeme všetci. Avšak ani vysoký múr či plot, ani kamery sledujúce pohyb tých, ktorí by mohli ľudské bezpečie narušiť, dokonca  ani svalnatí muži z bezpečnostnej služby nezaručia pokoj a bezpečie automaticky. Veď život prináša situácie, keď aj náš domov prestane byť hradom. Či už príde choroba, neúspech v práci, neporozumenie si v manželstve alebo s deťmi, iný životný nezdar – a náš domov prestane byť hradom. Ani domov potom už nie je miestom oddychu, kde môžeme nabrať nové sily, ani tu nemožno odraziť útoky tých či toho, čo na nás doráža. (Por. Job 2,9; 3,26)

Áno, sú situácie, keď ani domov nie je hradom. Žalmista to pozná. V ťažkej životnej skúške vyznáva: „K Tebe sa utiekam Hospodine.“ „Buď mi ochranným bralom a ohradeným domom, aby si ma zachránil! Lebo Ty si mi skalou a mojím hradom.“ (Ž 31,2-4). V pozadí žalmistovej modlitby je predstava sionskej skaly a jeruzalemského chrámu ako útočištného miesta. Pisateľovi žalmu však nejde o stavbu, o budovu, ale o Boha samého. Jeho mena sa dovoláva a Bohu dôveruje.

Všetci hľadáme a potrebujeme domov. No mohli by sme sa trpko sklamať a horko sa sklameme, keby sme bezpečie, pokoj, odpočinutie, skrytosť hľadali väčšmi inde ako v Pánu Bohu. Ani  miesta kde sme vyrástli, ani naše súčasné príbytky - čo ako nám je v nich dobre, ani naši domáci – čo ako sa máme vzájomne radi, nám  nemôžu priniesť to bezpečie, takú istotu, ktorú poskytuje Pán Boh, úprimná viera v Neho.

Ľudia môžu sklamať, Pán Boh nesklame. Dôverujme preto Tomu, ktorý nesklame!

V knihe Žalmov (62.6-7)  čítame: „Len v Bohu utíši sa moja duša; lebo od Neho pochádza moja nádej. Len On je môj hrad; nesklátim sa.“ Ďakujme za naše rodisko, za domov, za blízkych, ktorých nám Pán Boh dal, ale dajme pozor, nezbožstvujme si ich. Človek totiž vie aj z toho najlepšieho urobiť modlu – i zo svojich detí, zo svojej rodiny.

Kto v Pánu Bohu našiel svoj domov, komu je Hospodin skalou a ohradeným domom, ten bude vedieť správne – na Hospodina,  ako na najväčšiu hodnotu, orientovať i svoje deti, svojich blízkych.

Vážme si svoje rodiny, svoje domovy i miesto, na ktorom sme teraz zhromaždení. Je krásne, ak sa v kostole necítime ako cudzí, ale ako doma. Kiež by to platilo o čím viacerých z nás. Avšak každý, kto sa domnieva, že už účasť na službách Božích ho sama o sebe zmení, možno nevedomky, ale predsa, považuje služby Božie za nejakú mágiu. To, čo môže a má premieňať náš život nie je chodenie do kostola samo o sebe, ale Pán Boh, Božie slovo, ktoré nám v kostole znie, modlitby, v ktorých môžeme k Hospodinovi volať. Ide o to, aby sme porozumeli, že služby Božie nie sú iba akousi náboženskou povinnosťou, ale časom, keď môžeme prijať Ducha pravdy, Ducha, ktorý – ako nám Pán Ježiš zasľúbil – nám ozrejmí všetky veci (por. J 16,13).

Zvlášť v krízových – ťažkých situáciách života sa pýtame: Čo máme robiť – ktorým smerom sa máme uberať?  Nejestvuje žiadna všeobecná odpoveď, nijaký všeobecný recept. Neviem to povedať, nepoznám životnú cestu pre teba, často ani pre seba. No poznám Niekoho, kto to vie, kto ju pozná. Hospodine, “buď mi ochranným bralom a ohradeným domom!“ (Ž 31,3) – modlí sa žalmista. Ty vieš, čo ma čaká, čo potrebujem, čo je pre mňa dobré.

Naším mottom nech sa stane otázka: Čo by urobil Boh – čo by urobil Ježiš? Nech je naším cieľom konať tak, ako by konal Ježiš, ak by tu bol. Odkiaľ budeme vedieť - kto za nás rozhodne, čo presne by Ježiš urobil v našom/mojom prípade. Žijeme v celkom inej dobe, ako žil Ježiš. Každý deň sme konfrontovaní so zložitými vecami, ktoré sa v Ježišovom učení nespomínajú. Ako budeme vedieť, čo by urobil On? ...

Iba tak, keď budeme z Písma Sv. poznávať Ježiša pod vedením Ducha Svätého. Kristus povedal svojim učeníkom (J 16,13-15): Keď však príde On, Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť, čo počuje; a bude vám zvestovať aj budúce veci. On mňa oslávi, lebo z môjho vezme a bude zvestovať vám. Všetko, čo má Otec, je moje, preto som vám povedal, že z môjho vezme a bude zvestovať vám.. Prv, než sa budeme rozhodovať, čo by urobil Ježiš, bude treba ísť k tomuto zdroju poznania.

Nejestvuje žiadna všeobecná odpoveď, nijaký všeobecný recept na to, ako si máme v žití počínať. Nepoznám životnú cestu pre teba, často ani pre seba. No poznám Niekoho, kto to vie, kto ju pozná.

Kto v Pánu Bohu našiel svoj domov, komu je Hospodin skalou a ohradeným domom, ten v má v žití dobrý cieľ. Aj my sme dnes k nemu pozvaní. Pozvaní nehľadať väčšmi bezpečie, pokoj, odpočinutie, skrytosť inde ako v Pánu Bohu v našom Pánovi a Spasiteľovi Ježišovi Kristovi. Amen.

Pramene:
Aviezer Tucker: Fenomenologie a politika (in: Na každý den 2000, vyd. Kalich Praha 1999);
Kol. autorov: Výklady k SZ III. /Jób – Píseň Písní/, (vyd. Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 1998);
Charles Sheldon (z knihy: v Jeho šľapajách, vyd. EvS Bratislava v r. 2007).
    

späť