Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2007


Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster


12.8.2007 – Nedeľa pokánia

Text: Luk 13, 1-9

Keď čítam Ježišove príbehy a podobenstvá, často žasnem, ako dokázal mnohé  zložité duchovné pravdy vysvetliť tak jednoduchým spôsobom. My teológovia to totiž robíme niekedy opačne. Učíme jednoduché pravdy komplikovaným spôsobom.  Ale dúfajme, že to nebude dnešný prípad. Nechcel by som dnes zahmlievať a komplikovať to, čo Pán Ježiš povedal veľmi jednoducho. V dnešnú nedeľu pokánia chcem nás všetkých viesť k tomu, aby sme úprimne skúmali, či sa aj  my nenájdeme v tomto podobenstve. Ako jednotlivec, rodina, cirkev aj národ.

V tom dnešnom texte rozpovedal Pán Ježiš Kristus jednoduchý príbeh o hospodárovi.  Začal možno takto: Hej, počuli ste už ten príbeh o hospodárovi, ktorý mal figovník....?

A následne opisuje  jedného  milosrdného človeka - hospodára, ktorý zasadil figovník, vytvoril mu ideálne podmienky na rast, a predsa figovník žiadnu úrodu nepriniesol. Bol bez ovocia. Rok, dva, tri. Nevieme, ako starý bol figovník celkove. V evanjeliu sa hovorí len o čase, v ktorom už mal prinášať ovocie. O čase, kedy už bol dospelý a schopný  prinášať úžitok. Figovník bol ale bez plodov, zneužíval aj Pánovu pôdu, aj jeho dobrotu. Napriek tomu Pán mal s ním trpezlivosť. Nechal ho na pokoji, dúfajúc, že jedného dňa sa konečne úrody dočká. No úroda neprichádzala.

A preto sa rozhodol pre radikálny zásah - pre spravodlivosť. Jeho milosrdenstvo s figovníkom dosiahlo vrchol. Figovník si milosrdenstvo už viac nezaslúžil. Bol čas zúčtovania. Pán sa rozhodol, že ho vytne. No ani po svojom rozhodnutí ešte radikálny nebol. Nechal sa ešte prehovárať. Dokedy? To evanjelium nehovorí. No vieme si domyslieť, že to nebolo naveky. Jedného dňa k definitívnemu rozhodnutia s figovníkom  určite prišlo. A snáď sa pán nakoniec úrody dočkal.

V evanjeliovom texte sme počuli ako PJ schádza z olivovej hory. Jeho oči mu padli na Jeruzalem, ktorý videl ako na dlani. A  v lúčoch zapadajúceho slnka sa skvela pýcha národa – veľkolepý jeruzalemský chrám.

Ježiš v ľútosti zaplakal nad národom izraelským – nad  tým figovníkom bez  ovocia.

Videl v duchu vyše tisícročné obdobie, v ktorom prejavoval Boh svojmu národu mimoriadnu priazeň – aby všetky okolité národy poznali, že Boh je mocný a milostivý.

Tu na vrchu Mória sa dal svojím otcom pripútať k oltáru IZÁK – syn zasľúbenia – ako symbol obete Božieho Syna. Tu bola Abrahámovi – otcovi veriacich - potvrdená zmluva požehnania – bolo mu dané mesiášske zasľúbenie. Tu bol začiatok Jákobovho rebríka, ktorý spájal nebo so zemou. Tu boli dané Mojžišovi Božie princípy – Desatoro. V tejto krajine  Boh bojoval so svojim národom aj proti presile a dal im víťazstvá. Proroci tu po celé stáročia oznamovali Božie varovné posolstvá. Boh sa im zjavoval s nežnou otcovskou láskou  –  prehováral k nim cez svojich poslov. Oni ich zosmiešňovali a nimi opovrhovali.

Akoby táto Božia priazeň bola zbytočná. Dejiny tohoto národa sú dejinami ustavičného odpadávania od Boha a vzbury proti Nemu. Tento národ pohrdol Božou milosťou a premárnil svoje príležitosti. Prostredníctvom proroka Micheáša im Boh oznámil: Mich 3, 9-11. Prorok ďalej hovorí: Preto kvôli vám bude Sion zoraný na pole, Jeruzalem sa zmení na  zrúcaniny a chrámové návršie na lesnaté výšiny.

Ale oni zostávali vo svojej sebaistote a utešovali sa slovami: Hospodin je medzi nami.. nič sa nám nemôže stať. Tieto slová odhaľujú farizejsky sa správajúcich obyvateľov Jeruzalema. Tvrdili, že predpisy zákona dôsledne zachovávajú, zatiaľ čo všetky jeho zásady a princípy pošliapali. Krvou vybudovali Jeruzalem. Tá posledná príležitosť prišla v Ježišovi Kristovi – Mesiášovi, ktorý bol toľkými predpovedaný. Jeho skutky svedčili o Ňom. Tí, ktorí pozorovali Jeho život museli vyznať:„Nikdy sme nevideli nikoho takto hovoriť a konať.“

Odvtedy, ako Pán Ježiš predpovedá zničenie Jeruzalema uplynie takmer 40 rokov. Boh zhovieva tým, ktorý  odmietli a ukrižovali Jeho syna. Postupne sa však napĺňa scenár Ježišovho podobenstva o neplodnom strome. V roku 70 je tento figovník bez ovocia vyseknutý.

Mílí bratia a drahé sestry, toto podobenstvo však nie je len o izraelskom národe.  Je aj o nás kresťanoch, ktorí patríme do Božej vinice. Je aj o nás, ktorí  sme dostali  milosť rásť na Božej pôde. Je množstvo ľudí mimo. My máme milosť rásť tam, kde je On.  Je to aj o  nás, ktorí máme  vytvorené duchovné podmienky, aby sme rástli, silneli, ale aj prinášali ovocie. Ale my to ovocie, ktoré náš Pán právom čaká nevedno prečo mnohokrát neprinášame. A vtedy je jasné, že sa zahrávame s Božou trpezlivosťou a zneužívame Jeho dobrotu. Boh je trpezlivý je ako ten trpezlivý hospodár z podobenstva.  Rešpektuje úroveň nášho poznania, našu silu vzdorovať pokušeniam, bod duchovného vývoja, v ktorom sa nachádzame. Lenže nie  naveky. Príde čas, keď Boh povie- dosť!

Keď  sa spätne pozerám na svoj život z hľadiska: koľko Pán Boh do mňa investoval a nakoľko som ja priniesol ovocie, uvedomujem si ten obrovský nepomer a zároveň vidím milosrdného a zhovievajúceho hospodára, ktorý stále čaká. Ale nebude čakať naveky.

Treba sa preto pýtať: Nie som človekom, ktorý zneužíva dobrotu aj Boha, aj ľudí? Nerobím zlo celkom vedome a uvážene bez toho, že by som s tým chcel čosi robiť? Viem o tom, že som schopný v tom čosi robiť, no nemám o to záujem.  Nechcem to zmeniť, lebo mi to vyhovuje. Náš Boh rád vidí aj dobrú snahu, ale najhoršia je ľahostajnosť. Preto nám hovorí: Nie si ani horúci, ani studený, preto ťa vypľujem z úst... Zjavenie 3, 15

Nedeľa pokánia je príležitosť klásť si otázky osobne, ale zároveň premýšľať aj v širších súvislostiach. Boh hľadí na srdcia jednotlivcov, ale aj na celé národy. V Izraeli boli aj zbožní veriaci a napriek tomu prišla pre väčšinu skaza na celý tento národ. Keď  dnes Pán Boh pozoruje „kresťanské Slovensko, a Európu“,  národy ktorým v dejinách bolo tak veľa po duchovnej stránke dané, nevidí v nás ten planý figovník, ktorý už dlhé roky zabudol na svoje korene? Národ, ktorý zabudol na živiny Božieho slova, vďaka ktorým zosilnel a prinášal ovocie?

Sociológovia hovoria, že sa stávame  generáciou žijúcou pre blahobyt a zábavu. Pre Európanov výchova detí prestala byť poslaním, ale skôr nevypočítateľným finančným rizikom. Jeden novinár napísal: egoizmus sa stal novým svetovým náboženstvom a interupcia  jeho sviatosťou. Pritom nikdy rodičia deťom nezanechávali taký majetok a finančné zabezpečenie ako dnes. Ale takisto nikdy pred tým neboli rodičia takí ľahostajní voči výchove a  viere svojich detí. A tak sa stáva, že tá najbohatšia generácia všetkých čias je v duchovnej oblasti pravdepodobne  najchudobnejšia.

Ako kresťania často mlčíme a hanbíme sa za svoju vieru. Skrývame sa za moderné slovíčko tolerancia, pretože často krát nemáme svoj názor v etických, a morálnych otázkach. Kresťanov počujeme hovoriť: Nie je taktné vnucovať iným svoju vieru a presvedčenie. Veď viera je súkromnou a osobnou záležitosťou. Nie je to len výhovorka, ktorou zakrývame svoju duchovnú ľahostajnosť? Aj takto nás vidí náš Nebeský hospodár.

Chcem použiť ešte iný príklad. Často sledujeme v televíznych obrazovkách ľudí, ktorí niečo v živote dosiahli – sú to vrcholoví športovci, špičkoví hudobníci, vedci. Mnohí si občas povzdychneme: nemohol som byť aj ja medzi nimi, tí sa vedeli dobre narodiť. Je si však treba uvedomiť, že v každej oblasti ak chceme niečo dosiahnuť  a porásť, musíme sa niečoho vzdať, musíme chcieť. Ten prvý  predpoklad sú vhodné podmienky a druhý je na sebe pracovať.

My sme si však   vytvorili predstavu, že v kresťanstve, v duchovnom živote to tak neplatí. Pretože my žijeme pod milosťou Božou, môžeme sa duchovne v tejto milosti povaľovať. Aby sme tomu dobre rozumeli – k tomu, aby nás Boh prijal a miloval, k tomu nie sú potrebné skutky – to zaplatil Pán Ježiš Kristus. To si budeme pripomínať aj dnes pri Pánovom stole. Ale je tu duchovný rast, a ovocie, ktoré si Boh praje a to nejde bez duchovnej disciplíny. Božia milosť nám dala spasenie. Lenže keď neotvoríš Bibliu, Božia milosť ju za Teba neotvorí. Božia milosť nám neotvorí ústa k modlitbe, ak sa my nebudeme chcieť s Bohom rozprávať. Ak my nebudeme vyučovať svoje deti k  Božím pravdám, Božia milosť to za nás nespraví. Nemáme vždy chuť do všetkého, ale niekedy sa musíme aj prekonať. A vlastne už samotná snaha o úrodu je v očiach Pánových ovocím, ktoré si On váži.

Dnes je čas poobzerať si svoje konáre – čo na nich rastie. Nájde Pán vinice medzi našimi konármi lásku, radosť, pokoj? Alebo skôr hnev, zvady a roztržky??? Nájde tam čistotu a vernosť, alebo skôr zmyselnosť a nečisté myšlienky???Ako je to s našou zdržanlivosťou??? Nachádza sa na strome nášho charakteru??? Alebo tam visí skôr túžba po veciach, hodovanie a hrdinstvo v pití?

Je čas na pokánie – na  zmenu zmýšľania aj konania. K tomu nás dnes Boh vyzýva. Predstúpme v pokání pred nášho nebeského Hospodára. On napriek tomu, že nás pozná, stále svoju záhradu a svoje stromy miluje. On je Ten, ktorý k našej úprimnej snahe dokáže pridať aj ovocie. Amen!

David Bázlik
    

späť