Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2007


Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster


23.9.2007 – 16. nedeľa po sv. Trojici

Piesne: 330, 237, 652, 220, A -59;
Text: 1. Kráľovská 19, 4.13-16.18

Keď sa povie meno Eliáš, mnohým sa nám vybaví charizmatická osobnosť SZ, Boží prorok, ktorý sa v tých najťažších časoch postavil na Božiu stranu a svojou vierou a mocnou víziou, ktorú od Boha dostal priviedol mnohých neverných izraelitov späť k Bohu.

Predsa však aj v živote tohto hrdinu viery prišla chvíľa, keď bol na dne. Nebolo to preto, že by stratil vieru v Boha, alebo, že by zabudol na Božie skutky v jeho živote.

Dôvod bol na prvý pohľad malicherný. Cítil sa sám. Dokonca v tom okamihu  Bohu hovorí, že už nechce viac žiť, ale chce radšej zomrieť. Pred Bohom si vylieva svoje srdce. Hovorí o tom, že sa snažiť veľmi horlivo niesť a presadzovať Božie pravdy, a akoby to nemalo žiaden efekt. Mal pocit, že strácal čas tým, že sa snažil urobiť nemožné – a napokon zostal sám.

To, čo v tej chvíli nevedel a potreboval vedieť bol fakt, že nie je sám. Okrem Boha, ktorý bol s ním, bolo  v Izraeli 7 000 ľudí, ktorí boli verní Bohu, ktorí nesklonili kolená pred Bálom. A práve toto potreboval počuť.

Bratia a sestry, možno vám táto udalosť pripomenula aj vašu krízu. Možno ste sa niekedy cítili podobne ako Eliáš, keď ste horlili za správnu vec a po čase ste sa cítili úplne sami, nepochopení a vyhorení.

Bez ohľadu na silu viery a veľkosť skutkov potrebujeme vedieť, že nie sme sami, že máme bratov a sestry, ktorí sú s nami v tom istom zápase viery, ale možno na inom mieste a preto o nich nevieme.

Určite vám je známa klasická, až otrepaná scéna vyskytujúca sa v mnohých  filmoch. Hlavný hrdina prichádza potme domov, vytiahne kľúče, vchádza potme do svojho domu. A keď zapaľuje svetlo, v miestnosti ho čaká prekvapenie - uvidí svojich blízkych a priateľov, ktorí mu spievajú - veľa šťastia, zdravia...

Takto nejako si predstavujem rozdiel medzi samotou, tmou a tým keď Božie svetlo zažiari nad nami. Podobne ako svetlo v našom byte sa šíri po celej miestnosti, tak aj to Božie svetlo nezostane len nad nami ale osvieti celý obzor. A tak vidíme nielen seba, ale objavujeme, že nie sme sami – vidíme svojich bratov a sestry.

To si uvedomujem aj ja, keď prichádzam do pomerne neznámeho kraja, mesta. Potrebujem poznať tých, ktorí sú v tom duchovnom zápase so mnou na jednej lodi. Teším sa nato, keď postupne spoznám, kto v akej oblasti slúži, za čo zápasíte, za čo sa modlíte, na čom vám záleží.

Byť v Božej službe, pracovať na Božej žatve, nemalo by to znamenať „byť sám – byť samotárom“.

Preto si PJ nevybral jedného učeníka, ktorému by všetko zveril a dal mu všetku moc, ale vybral si dvanástich. Keď ich potom posiela, tak po dvoch... Keď Pavol a Barnabáš zakladajú nové zbory idú tiež minimálne vo dvojici. Nielenže Pán Boh nechce, aby sme slúžili ako vlci samotári, ale chce nám povedať, že sa navzájom potrebujeme, inak upadneme do pocitov ako Eliáš.

Potrebujeme vedieť a stále si pripomínať, že ako Kristovi nasledovníci  nielen zdieľame spoločnú pravdu a spoločenstvo s tým istým Pánom, ale sa navzájom potrebujeme.

Príkladom je najväčší Ježišov misionár všetkých čias – Pavol. Posledná kapitola Skutkov apoštolov opisuje hlboké spoločenstvo prvých kresťanov. Opisuje príchod starnúceho Pavla ako väzňa do Talianska, kde mal sedieť vo väzení a čakať na súd.

Nie je ťažké vžiť sa do jeho vnútorného rozpoloženia. Keď ho po pristátí lode vojaci vyviedli na pevninu, začal svoju dlhú cestu peši do Ríma.  Evanjelista zaznamenal na prvý pohľad nepodstatnú správu: Odtiaľ až na námestie Apiovo a k Trom krčmám prišli nám naproti bratia, keď počuli o nás. Ako ich Pavol uzrel, ďakoval Bohu a nadobudol odvahy. Sk 28, 15

Apiovo námestie bolo mesto približne 70 km južne od Ríma. Mesto Tri krčmy sa nachádzalo asi 56 km južne od Ríma. Rímsky kresťania slobodne prešli túto vzdialenosť, aby prišli naproti a Pavla privítali a povzbudili. Lukáš zaznamenáva, čo to urobilo  s Pavlom.

Aj on potreboval v ťažkých chvíľach vedieť, že nie je sám. A tu vidíme, že na prvý pohľad nepatrná vec môže byť veľmi dôležitá.

Aká to bola milosť, že v ťažkej chvíli nemusel byť sám.

Ja si veľmi želám, aby v čase, ktorý je pred nami ako jednotlivcami, zborom, aj celou cirkvou, aby sme pri presadzovaní správnych vecí, uprostred zápasov nestratili v živote aj tento rozmer – vzájomnej spolupatričnosti, aby sa nikto z nás nemusel cítiť nepotrebný a sám. Prosme za jednotu, spolupatričnosť, ktorá tak veľmi chýba nielen vo svete, ale žiaľ aj v cirkvi. A ďakujme Bohu za svojich bratov a sestry – za dar spoločenstva. Amen!

David Bázlik
   

späť