Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2007


Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster


11.11.2007 - 23. nedeľa po Svätej Trojici

Kázňový text: list Rímskym 14, 1-4, 7-10;
Pisne: 356, 551, 696, A – 88

Bolo obdobie a nebolo to tak dávno, keď nebolo vhodné, aby niekto priveľmi z davu vyčnieval. Nebolo vhodné, keď niekto zdôrazňoval, že je iný, a keď sa priveľmi odlišoval. Výzorom, názormi, spôsobom života. Všetci mali rovnaký pracovný čas, mali mať aj rovnaký názor na svet, všetci jazdili na rovnakých alebo podobných autách. Domy sa stavali tiež takmer rovnaké a z rovnakých materiálov. Aj oblečenie sme mávali skoro rovnaké. V blízkosti mesta, v ktorom som vyrastal bola pletiareň Avana. V zime sme nosili aj rovnaké čapice. Keď sme sa s chlapcami stretli na ulici, aby sme si zahrali hokej, zistili sme, že máme rovnaké čapice. Len farbou sa líšili.

Nechcem sa venovať tomu, či to bolo dobré alebo zlé. Faktom je, že to tak bolo.

Prešlo niekoľko desaťročí a situácia je úplne iná. V niektorých prípadoch až opačná. Zdôrazňuje sa odlišnosť a  originálnosť niekedy za každú cenu.

Ľudia sa snažia využiť každú príležitosť, aby poukázali, že sú iní ako tí druhí – teda lepší. Nie že by to kedysi neexistovalo. Túžba byť lepší ako ten druhý, tá v ľuďoch vždy bola. Ale je to dnes oveľa viac viditeľné.  Pred pol rokom správach dávali  reportáž z Bratislavy, kde sa deti v školách rozdeľujú na takzvaných značkových a neznačkových. Toto posudzovanie je v školách, ale aj v zamestnaní, medzi susedmi, v politike a samozrejme aj v cirkvi. Deti posudzujú rodičov, rodičia učiteľov, farárov... a farári seniorov a biskupov.

Kritika je vec dobrá aj užitočná, ak je  k osohu a nie k deštrukcii. Kritika ak je zdravá nám spätnú väzbu. A tá je potrebná.

Dnes však, keď sa pozerám okolo seba, zdá sa mi, že prichádzame do extrémov. Nikto nám nie je dobrý. Na každom dokážeme nájsť chyby, pre ktoré je  ten človek pre nás neprijateľný. Sme nakazený chorobou posudzovania. Ona ničí aj   spoločenstvá. A teda aj cirkev.

Posudzovanie tu bolo vždy a preto bol Pavol nútený napísať prečítané slová(1. verš).  Pavol hovorí práve ku kresťanom, ktorý posudzovali vieru svojich bratov a sestier  a vyjadrovali sa k tomu, čo nebolo ich vecou.

Božie slovo nám hovorí, že nie je  našou vecou súdiť a odsudzovať zmýšľanie a vieru našich bratov a sestier. Možno majú iné názory alebo iný vkus na niektoré veci - na hudbu, prejavy viery. V cirkvi sú jedni charizmatici, iní ortodoxní, druhí  staromódni, iní liberálni alebo konzervatívni. Napriek tomu by sme sa mali vedieť prijať.

Aký bol problém u kresťanov Pavlovej doby? Chcem pripomenúť, že sa nachádzame v starovekom Ríme. V centre náboženského, spoločenského a súkromného života bol obetný systém. Kvôli tomu, aby si ľudia v pohanskom Ríme naklonili priazeň bohov, boli im v chrámoch predkladané obete. Časť zvieracej obete bola spálená a zvyšok bol predávaný na trhu. Vďaka tejto praxi, bez toho, aby ste to vedeli, ste si na trhu mohli kúpiť mäso, ktoré bolo pôvodne pohanskou obeťou.

Problém nebol v tom, že by bolo zdravotne závadné, ak bolo čerstvé. Problém s týmto mäsom mali tí kresťania, ktorí boli pred tým pohanmi a praktizovali pohanstvo. Ich svedomie im nedovoľovalo jesť toto obetné mäso. Nechceli sa dostať zase do kontaktu s pohanstvom. Aby sa tomu vyhli, radšej žiadne mäso  nejedli. A pohoršovali sa na tých, ktorí si s jedením mäsa a s jeho pôvodom nelámali hlavu.

Boli teda aj iní, ktorí s jedením mäsa nemali problém, lebo vedeli, že nie je nečisté, čo do úst vchádza, ale skôr to, čo z nich vychádza. Ako to povedať Pán Ježiš.

Potom posudzovali  vieru tých, ktorí kvôli svedomiu mäso nejedli a považovali ich za slabých vo viere .

Pavol hovorí, že nie je našou vecou posudzovať vieru druhého.

Pavol nám dáva aj dôvod, prečo sa máme navzájom prijímať a nie odsudzovať. Dôvodom je, že našich bratov a sestry prijíma sám Boh. Máme potom my právo Božie dieťa odsudzovať?  Pavol to hovorí ešte jasnejšie: Kto si ty, že súdiš cudzieho sluhu - toho, komu ty nie si Pánom.

Apoštol Pavol upozorňuje ešte na inú rovinu nášho života: Ty, ktorý posudzuješ svojho brata,  nezabudni na to, že náš život bude posudzovať raz ten, ktorý pozná naše motívy, myšlienky a celý náš život.

Na poslednom súde bude raz sedieť Ten, ktorého raz priviedli do súdnej siene, posudzovali Jeho život a postavili Ho pred skorumpovaný ľudský súd.  Ten, ktorého falošne obvinili, prekliali, vysmiali, opľuli, zbičovali a ukrižovali,  Ten bude mať rozhodujúce slovo vo večnosti. On bude posudzovať naše životy. To je upozornenie, na ktoré by sme nemali zabudnúť.

Napriek tomu, že to vieme, nemusíme sa tejto chvíle desiť.

Za umierajúcim človekom prišiel jeho kamarát. Obaja boli kresťania. Zomierajúci hovorí: Vieš, bojím sa, čo mi povie ten, ktorý je Pánom života a smrti, až sa pred ním objavím. Nežil som vo všetkom tak, ako som mal, mnohé veci som zanedbal a už to nedobehnem. Jeho priateľ mu odpovedal: Neviem, čo povie tebe, ale viem, čo povie mne. Bude to jediné slovo: Hriešnik – a bude mať pravdu.

Verím však, že v tejto chvíli položí na moje rameno svoju ruku Pán Ježiš Kristus a povie: Otče, aj za tohto hriešnika som zomrel a on to prijal.

Žime s vedomím toho, že raz Boh povie posledné slovo o našom živote. Žime v pokore pred Bohom, ale aj v priateľstve s Ním.  To nech sa  prejaví aj v našich vzťahoch s našimi bratmi a sestrami, a to tak, že ich budeme menej posudzovať a viac milovať. Amen!

David Bázlik
  

späť