ECAV Ružomberok
Kázne v roku 2008
Úvod
História
Kázne v r. 2009
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2009
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku

A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01

044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk
31.10.2008 - Pamiatka reformácie

Text Ž 51 1-17

Augustín, ktorého cituje Melanchton v Obrane augsburského vyznania hovorí, že „pokánie je trestajúca pokuta“.  Vtedajšia cirkev sa chytila týchto slov a ľuďom, ktorí mali pokánie činiť, udeľovala tresty. A vykonanie trestu malo byť zásluhou pred Pánom Bohom, akousi cenou, ktorú človek musel zaplatiť za Božiu milosť a odpustenie. Melanchton potvrdzuje slová váženého Augustína, ale zároveň tvrdí, že Augustín „bezpochyby hovorí o pravom treste a pravej pokute, a tou sú pravé úzkosti“ človeka, ktorý pokánie naozaj úprimne prežíva.
   
Dávid, kráľ Izraela takéto úzkosti prežíval a z úst mu plynú slová (51) žalmu ako vodopád pokánia, ktorý sa vylieva z hĺbky jeho srdca. Vidí svoju hriešnosť a svoju biedu.
Ak je srdce človeka naozaj kajúce, nevidí pred sebou iný hriech, len ten svoj a nepýta sa s povýšeneckým pohľadom: či ten alebo tamtá nemajú svedomie?, ale hľadí a vníma len biedu svedomia vlastného života.
   
Zmiluj sa Bože nado mnou!!! Luther vravel, že takúto prosbu nemôže vysloviť ten, kto sám v sebe nachádza ešte snáď nejakú pomoc, kto sa ešte sám pred sebou nestal úplne biednym, kto v sebe samom cíti ešte nejakú nádej okrem nádeje Božieho milosrdenstva.
   
Človek, ktorý povie Bohu v úprimnosti: zmiluj sa nado mnou Bože, podľa svojho veľkého milosrdenstva, predsa nevraví svojmu Bohu: potrebujem jedno také „malé zmilovanie“, ale volá a kričí na Boha: Bože potrebujem tvoje veľké milosrdenstvo!!!
   
Iba ak urobím svoj hriech pred Bohom i sebou veľkým, vtedy aj Božia milosť bude hojná. Martin Luther slová apoštola Pavla v liste Rímskym cituje a vraví: Kde sú vyznávané veľké hriechy, tam je aj milosť veľká.

Čiňte pokánie a verte v evanjelium! -  vyzýva Ján Krstiteľ mužov i ženy pri rieke Jordán. Praví činitelia pokánia a zdanlivý kajúcnici. To sú dve skupiny ľudí, ktorí stáli vtedy tam pri Jordáne (zástup biednych a niekoľko farizejov) a to sú tí, ktorí stoja dnes v chrámoch. Opakujem: v chrámoch!

Dávid hovorí: Lebo som si vedomý svojich priestupkov, svoj hriech mám vždy pred očami. Ten z nás, kto vidí svoje nedostatky pred Bohom  a je si ich vedomý, uznáva, že nie je taký, akým by mal byť a akým chce byť, ten z nás je činiteľ pokánia hodný Božej milosti.

Ten z nás, kto sa domnieva, že je taký akým by mal byť, ktorý akoby zabudol na seba a len posudzuje nedostatky druhých nie je človek pokánia a nie je hodný milosti nášho Pána. A pre toho platí slovo Jána od Jordána: Vreteničie plemä,......vydávajte ovocie hodné pokánia. Nestačí vám povedať: máme otca Abraháma....Dodávam: máme reformátora Luthera.

Martin Luther o tomto typu ľudí hovorí: Človek takéhoto zmýšľania si slovo kráľa Dávida „môj hriech je neustále predo mnou....“ vysvetľuje asi takto: „Poznám nedostatky druhých, hriechy druhých sú ustavične pred mojimi očami.  A to preto, lebo majú brvno vo svojich očiach..“.. Hmm....Trefný opis. Dobre im to povedal, poviem si. Ale ak túžim byť človekom pokánia, tak predsa zvolám: To Ján a Luther hovoria o mne! Alebo som len zdanlivý/á/ vo svojom pokání?.....
   
Čo môžem spraviť, aby som získal istotu neba, kráľovstva Božieho? Tak veľmi by som niečo chcel urobiť, snáď niečo čo by bolo vidieť aj pred svetom! Niekedy je to naša otázka, ale nie sme takí sami. Aj Luther hľadal cestu do Božej nebeskej ríše pre seba a pre svojich mŕtvych cestu z očistca. A po mnohých činoch, zhliadnutí tých „najvzácnejších relikvií“, „na kolenách vyšľapaných“ schodov do chrámu  a po dlhom hľadaní v Písme našiel odpoveď.

Nič, nemôže urobiť nič, čím by zadosťučinil Božiemu odpusteniu. Kráľ Dávid prosí: Yzopom zbav ma hriechu a ja budem čistý, umy ma a belší budem ako sneh. V starozmluvnej dobe kňaz ako symbol očistenia od hriechov, zobral yzopovú vetvičku, namočil ju do krvi baránka a pokropil seba i ľud. Ale to je len vonkajší symbol, ktorý zobrazuje pravdu o Pánu Bohu. Ale vnútorný obsah tejto pravdy o obmytí a očistení je s úprimnou láskou ku Kristovi prosiť: Pane, Ty ma pokrop pravou krvou Baránka, krvou Pána Ježiša Krista. Ňou obmytý sa skutočne stanem čistý.

Iba Jeho krvou z Golgoty, bez akýchkoľvek mojich schopností. Žiaden obrad, žiaden výkon, či úkon ma neurobí pred Bohom belším ako sneh. Iba Kristus.
   
Nič, čo by som zvládla ja vo svojej sile mi nedá radosť a pokoj do môjho vnútra. Napriek všetkému môjmu úsiliu i všetkým mojim nedokonale dobrým skutkom moje svedomie pred Pánom zostáva naľakané a prestrašené. A to dovtedy, kým ma môj Pán Ježiš neumyje  svojou milosťou a neupokojí svojím Duchom moje svedomie, aby počulo tichý Boží hlas: Tvoje hriechy sú ti odpustené....

A nikto to nepostrehne, iba ten, kto čaká na Boží hlas a počúva. A nikto to nepochopí, iba ten, komu bolo v Božej uzdravujúcej náruči vzaté závažie hriechu z hrude.

Iba ten zažije radosť a úžasnú dôveru v Boha. Iba ten vládze chváliť z úprimnosti srdca čistého ako chválil Dávid: Ó, Pane,Tty mi otvor pery,

Nech moje ústa Tvoju chválu zvestujú!!! Amen.

Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku - Ružomberok