ECAV Ružomberok
Kázne v roku 2009
Úvod
História
Kázne v r. 2009
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2009
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku

A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01

044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk
15.11.2009 - 100 rokov posvätenia školy v Liskovej

„Nauč ma, Hospodine ceste svojich príkazov a odmenou ich budem zachovávať. Urob ma chápavým Tvoj zákon zachovávať a ostríhať ho celým srdcom. Voď ma cestou svojich prikázaní; lebo v tom mám záľubu.“ (Ž 119,33-35) Amen.

Mt 11,29b: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše;“

Milí bratia a sestry v Pánovi!

„Radosť na tvárach detí je najväčší dar, aký kedy bol vymyslený! A zároveň všetko, čo robíte pre deti, akoby ste posúvali prostredníctvom nich ďalej, za hranice svojej existencie. Čiže, keď tu raz nebudete, bude v tých deťoch, čo už potom budú dospelí, žiť trochu z vás a vašich myšlienok.„ (Marián Lacko) Tieto slová človeka, ktorý svoj život zasvätil práci s deťmi, s mladými ľuďmi, aby rozvíjal ich talenty, dary, aby sa nepriamo podieľal  na formovaní, alebo rozvíjaní ich osobitostí a osobností, som nedávno čítala v rozhovore s ním.

Zaujalo ma to, lebo v dnešnom svete nie je samozrejmé, aby niekto obetoval svoj život, svoju kariéru a za malý plat venoval svoj čas deťom. Tento človek objavil a odhalil však to, čo je skutočne podstatné a dôležité pre každú ľudskú spoločnosť, to, na čo kládol dôraz aj učiteľ národov Ján Ámos Komenský, ktorého výročie smrti pripadá práve na dnešný deň: Venovať sa budúcej generácii. Venovať sa deťom, venovať sa maličkým, druhým. Vidieť a poznávať zmysel vlastného bytia mimo seba samého, v láske a obetavosti pre iných, pre ich dobro.

Keď sa tu dnes stretávame pri stom výročí posvätenia tejto budovy – budovy evanjelickej školy, myslíme na našich predkov, ktorí iste v nie ľahkých podmienkach na začiatku 20. storočia stavali školy. (O tri týždne budeme mať podobnú slávnosť aj v našom cirkevnom zbore a z histórie viem, že to nebolo vôbec jednoduché a ľahké presadiť dobrú myšlienku do praxe a zrealizovať ju.) Všade bol potrebný „hnací motor“, ktorý by obrazne povedané zapaľoval i povzbudzoval k horlivosti. Človek, alebo viacerí ľudia, presvedčení o význame a dôležitosti mať evanjelickú školu. Kde toto presvedčenie brali? Čo bolo motiváciou, že vznikali takmer v každej väčšej dedine cirkevné školy? Bolo to slovo Pána Ježiša Krista znelo jasne: „Vezmite na seba moje jarmo!“ To je jasné pozvanie, výzva pre všetkých, ktorí chcú ísť za Ním.

Pán Ježiš volá do práce. Jarmo sa zakladalo na prácu. Veriaci človek je povolaný pracovať. Nemá žiť sám pre seba, pre svoje pohodlie. To nie je a nemá byť našim cieľom: pomaly a potichu si kráčať životom. Božie slovo nás burcuje do práce. Blahoslavený sluha, ktorého Pán, keď príde, nájde nie spať, ale bdieť. Žiaľ, že niekedy to naozaj vyzerá tak, akoby sme my dnešní kresťania zaspávali. Akoby sme hľadali len odpočinok, akoby sme boli unavení bojovať a snažiť sa. Pán Ježiš nechce, aby sme sa vzdali! Pripomína nám, že s nami počíta.

Iste nám sa zdá, že jarmo je nepríjemné. Je ťažké, je to bremeno. A predsa je potrebné. Plnilo niekoľko násobnú úlohu. Chránilo, pred tým, aby povrazy nespôsobili rany. A pomáhalo držať správny smer. Jarmo bolo pomocou. Tak aj my máme stáť v Ježišovej službe. Niesť Jeho jarmo, pretože to jarmo nás chráni, uľahčuje prácu. Pán Ježiš hovorí, že Jeho jarmo je lahodné. On totiž dáva aj silu a chuť do práce. On uľahčuje každému, kto pre Neho pracuje a dáva Mu radosť z práce.

Pracovať pre Pána Ježiša to nie je iba drina, námaha, ale aj vedomie zmyslu práce, to znamená vidieť Jeho mocné účinkovanie a pôsobenie v tomto svete.

Môžeme povedať, že tieto školy, ktorých v našom senioráte až do druhej svetovej vojny pribúdalo, sú výsledkom poslušnosti viery našich otcov. Odvahy poslúchnuť Jeho výzvu a za ňou vidieť a poznávať zmysel vlastného bytia mimo seba samého, v láske a obetavosti pre iných, pre ich dobro. Výsledok toho, čo sa naučili od Pána Ježiša.

Lebo On nás volá nielen pracovať, ale učiť sa. Školy po väčšine slúžili viacerým účelom. Primárne to bolo vyučovanie detí, ale tu sa dialo aj vyučovanie v Božom slove. A to tak malých, ako aj dospelých. Školy boli na tento účel posvätené. Učiť sa od Pána Ježiša. To, čo sa naučíme od Neho, je to najdôležitejšie pre život. On nás totiž učí žiť. Rozpoznávať, čo je dobré a správne, čo je pravdivé a čestné, čo je potrebné a čo je vedľajšie, prečo sa obetovať a čoho sa radšej zriecť. Učí nás vidieť život z väčšej perspektívy ako je iba ľudský život od narodenia po smrť. Ale vidieť svoj život ako ten, ktorý sa odohráva pred Božou tvárou.

Pán Ježiš je ten najlepší Učiteľ, lebo je praktik. On neučí len teoreticky, z vrchu. Mohol by, veď prišiel zhora ako Boží Syn, ktorému patrí nebeská sláva. A predsa sa stal podobný nám. V nesmiernej, možno v skutočnosti, celkom nám aj nepochopiteľnej pokore, pretože my nie sme takí pokorní. On sa pokoril a ako jeden z nás kráčal životom. Vzal na seba bremeno a niesol ho ticho a krotko. Aj v utrpení pokorne trpel ako baránok vedený na zabitie. V každej situácii sa máme, čo od Neho učiť. A to sa učíme, keď počúvame evanjelium. Áno, aj v tejto škole sa to vštepovalo a vštepuje poslucháčom do srdca a do mysle, aby to tam mali, keď sa ocitnú v rovnakej situácii. Majú vzor pre seba. Vidia toho, kto prešiel najťažšími skúškami, aké život môže priniesť.

Niet väčšieho daru, ako naučiť sa pokore pred Božím majestátom. Z tej pokory rastie dôvera v Jeho lásku. A z Ježišovej lásky rastie pokorné spoľahnutie na Jeho pomoc.

Čo viac potrebujeme? Čo viac potrebujú naše deti? Než vedieť žiť. Vedieť kráčať radosťami a niesť aj starosti, záťaž, riešiť problémy, milovať a odpúšťať. To vie len ten, kto sa naučil pokore. Kto si uvedomuje, že sám žije z odpustenia a milosti. Kto sa vystavil celkom pôsobeniu slova Pána Ježiša. Slova evanjelia, slova sviatosti, slova, ktoré trpelo na kríži pre naše spasenie. A trpí znovu – zaznávané, odstrkované, pošliapané, vysmievané, ako nepotrebné a zbytočné. A predsa len v tom slove je naša nádej.

To však ešte nie je všetko, kvôli čomu bola postavená táto škola, ale aj naše chrámy, modlitebne.

Pán Ježiš to vie. Vie, že potrebujeme odpočinok, lebo život, služba, práca, aj učenie je náročné. Neraz sa k tomu pridajú aj výčitky, že sme neurobili všetko, čo bolo potrebné. Alebo urobili, povedali, čo sme nemali. To všetko nás vyčerpáva a my sa neraz cítime unavení, preťažení a nevládzeme ďalej. Pán Ježiš nechce, aby sme sa hrali na supermanov s permanentným úsmevom na tvári. On vie, že potrebujeme odpočinok. Veď ťažkosti a kríž patria k podstate nášho života. Pán Ježiš jedným dychom hovorí, že kto berie Jeho jarmo, kto sa učí od Neho, nájde odpočinok pre svoju dušu. To je vnútorný pokoj. Odpočinok nielen pre tento život, ale odpočinok po práci na druhej strane Jordánu v nebesiach.

Je mi smutno, keď ľudia sa zháňajú za všeličím a kvôli tomu nemajú čas na to, aby sa učili od Ježiša. Keď sú unavení a to je dôvod, že nemajú čas pre Jeho slovo. Keď sú rozrušení a hľadajú pokoj v upokojujúcej tabletke. Potrebujú odpočinok pre dušu – Pán Ježiš Ho ponúka a dáva. A spolu s ním aj radosť a pokoj.

Bratia a sestry, prijímajme ho. Držme sa ho, pracujme ako naši otcovia pred nami, namáhajme sa a bojujme, nielen za seba, ale za naše deti lebo:  „Radosť na tvárach detí je najväčší dar.“ Nech tá radosť žiari nielen tu, ale raz aj na poslednom súde. Amen.

Katarína Hudáková – seniorka LOS
Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku - Ružomberok