ECAV Ružomberok
Kázne v roku 2011
Úvod
História
Kázne v r. 2011
Kázne v r. 2010
Kázne v r. 2009
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2011
Kronika 2010
Kronika 2009
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku

A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01

044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk
19.6.2011 - Svätá Trojica

Drahí bratia a sestry, milí otcovia i deti.

Dnes vo sviatok Svätej Trojice máme pred sebou jeden zvláštny vzťah, ktorý existuje vo vnútri Božieho trojuholníka. Vzťah Božieho Syna k svojmu Nebeskému Otcovi a zároveň vzťah Otca k Synovi, ktorý je plný lásky a dôvery. A keďže dnes budem hovoriť k deťom i  k otcom, ktorí dnes majú svoj sviatok,  bude veľmi užitočné, ak budeme mať  tento prototyp vzťahu  pred sebou.

Kázňový text: On obráti srdce otcov k synom a srdce synov k otcom, aby som neprišiel a neuvalil na zem kliatbu. /Malachiáš 3, 24/

Je jeden vzťah, s ktorým máme skúsenosť všetci. Vstupujeme do neho svojím narodením. Je to vzťah, ktorý si so sebou ponesieme až do hrobu. Ten vzťah sa začína utvárať už v čase pred narodením a zostáva s nami aj potom, keď nás tí, ktorí nás k životu zavolali, navždy opúšťajú. Je to vzťah rodičov a detí.

Bez ohľadu na to, ako si môžu byť tieto generácie vzdialené alebo odcudzené, nemôžu sa navzájom ignorovať a poprieť. Jedna je súčasťou tej druhej a naopak. Ak nemáme úctu k svojmu otcovi a matke, nemáme úctu ani k sebe. Ak dieťa opovrhuje svojimi rodičmi, bude opovrhovať i sebou. A podobný vzorec platí aj o vzťahu rodičov k svojmu dieťaťu.

Biblický verš, ktorý sme čítali, je poslednou vetou Starej Zmluvy. Naznačuje nám fakt, že úspech ľudského rodu je závislý od toho, či sa navzájom ako generácie dokážeme prijať. Či dokážeme mať voči sebe obrátené a otvorené srdcia. Spoločnosť, ktorá chce úspešne napredovať, potrebuje stavať na úcte medzi tými, ktorí tvorili minulosť a tými, ktorí budú tvoriť budúcnosť.

Keď sa však dnes rozhliadneme okolo seba, môžeme pozorovať niečo, čo sa dá nazvať kultom mladosti. Je to fenomén, ktorý nemá obdobu v našich dejinách. Prejavuje sa napr. tým, že za plnohodnotný život sa považuje život v rozmedzí veku 18-35 rokov. Aj zamestnávatelia chcú pracovníkov v tomto veku. Z titulných stránok časopisov na nás pozerajú ľudia práve v tomto veku. Výnimkou sú tváre politikov, ktorí tam nie sú kvôli svojej mladosti a kráse, ale z iných dôvodov. Kým v minulosti boli šediny obrazom múdrosti a skúsenosti, ktoré si zaslúžia úctu a ktoré môžu byť vzorom pre mladých, dnes sme svedkami opačného javu. Ľudia v strednom a staršom veku sa snažia štýlom svojho života i obliekaním podobať ľuďom práve v spomínanom veku medzi 18-35. Staré civilizácie vnímali človeka ako pútnika z časnosti do večnosti. Starší človek bol bližšie k večnosti, preto sa dokáže pozerať na život z inej perspektívy.   Ak dnešný človek vníma tento pozemský život ako to jediné, čo môžem od života čakať, nemôžme sa čudovať tomu, že si zbožstvil mladosť a produktívny vek života.
   
V ľudskej spoločnosti asi vždy existovalo napätie medzi generáciou rodičov a generáciou detí. Sú chvíle a situácie, kedy sa tieto generácie ešte výraznejšie od seba odťahujú. Trinásťročný chlapec po konfrontácii so svojím otcom si môže pomyslieť. Nech môj „fotrík“ nečaká, že tie jeho názory  z doby kamennej príjmem za svoje. A na druhej strane si aj starnúci otec často myslí svoje na adresu synových sebavedomých plánov.

Chcem preto dnes poukázať na dve výzvy, ktoré pred nás Pán Boh kladie – jedna bude patriť deťom a druhá otcom(rodičom).

Asi všetkým nám je známy Ježišov príbeh o stratenom synovi - synovi, ktorý odišiel na vandrovku. Tento príbeh je obrazom cesty, ktorou musí prejsť každé dieťa, aby sa stalo dospelým. Príbeh začína požiadavkou: Otče, daj mi, čo mi patrí! Nehovorí len o majetku, ale aj o práve riadiť si svoj život. Tento mladší syn cíti potrebu oddeliť sa – mať konečne v rukách svoj život. Chcem iba to, čo je moje – SÁM SEBA.

V tom má pravdu. Jeho život nepatrí ani otcovi, ani mame a pri vstupe do dospelosti by mal byť v jeho rukách. Človek v mladosti veľmi rýchlo zabudne na fakt, že ten jeho život nepatrí len jemu. A v tomto bode sa aj tento syn  mýli.
   
Myslím si, že predovšetkým pre toto komplikované obdobie umiestnil Pán Boh medzi 10 prikázaní  to štvrté. Je to výzva k poslušnosti napriek slobode, ktorú dieťa pociťuje. Dospievajúci človek sa síce oslobodzuje od svojich rodičov, ale naďalej zostáva otrokom svojho vlastného JA, svojich túžob. Práve 4. BP nás oslobodzuje od seba samého.
   
Nejeden mladý človek by mi na toto tvrdenie možno povedal: Ako ma už môže poslušnosť voči mojím rodičom oslobodiť? Vedomá poslušnosť však vždy  prináša úžitok do nášho života. Ak sa naučíme poslúchnuť rodiča, tvoríme si charakter, učíme sa disciplíne, ktorú raz v zamestnaní budeme veľmi potrebovať. Naše vnútro sa podobá kameňu, z ktorého je potrebné oslobodiť- vytesať pekný obraz. Boh je sochárom, ktorý ak mu to dovolíme, obsekáva kusy kameňa, aby dosiahol konečnú podobu – Jeho  obraz v nás.

V období dospievania sú tým dlátom v Božej ruke často rodičia. A predovšetkým otcom dal Boh úlohu tvarovať svoje dieťa.

Milí mladí bratia a sestry, ak sa rozhodnete svojich rodičov  rešpektovať, získate vlastnosti, ktoré sa inak získať nedajú. Stanete sa ľuďmi, ktorí nemusia mať vždy pravdu, ktorí nemusia byť stredobodom pozornosti. Ľuďmi, ktorí hneď nezačnú zúriť, ak sa veci nedejú podľa ich predstáv.

Tá prvý výzva je teda adresovaná deťom: Syn môj počúvaj otcovo napomenutie a nepodceňuj matkino poučenie, lebo oni sú pôvabným vencom na tvojej hlave a náhrdelníkom na tvojom krku. V tomto je nám príkladom Ježiš a Jeho vzťah k Nebeskému Otcovi.

Druhá výzva dnes patrí otcom (rodičom). Vráťme sa opäť na chvíľu k príbehu o stratenom synovi. Ako otec reaguje na synovu požiadavku /Daj mi, čo mi patrí?/  Tento milujúci otec v úcte pred synovou slobodou ustupuje synovi z jeho cesty, dáva mu, čo si žiada a s bolesťou pozerá do diaľky za odchádzajúcim  synom.

Myslím si, že tento príbeh  Otca je určitým spôsobom príbehom všetkých rodičov. Toto je asi ten najťažší úsek cesty, ktorý rodičia musia prejsť. Keď uvažujem nad tým, čo ma ako rodiča čaká, cítim obavy a rešpekt pred týmto obdobím. Cesta rodičov  v období, keď deti odchádzajú z domu, pozostáva z ich pokorného a trpezlivého čakania. Láska a sloboda, ktoré ako rodičia sme svojim deťom povinní dať,  prinášajú so sebou aj vedľajší produkt – bezmocnosť.  Ako to všetko dopadne, akú cestu si naše deti zvolia, akých partnerov si nájdu. Vložili sme síce do nich naše princípy, ale či ich v živote použijú, je v ich rukách.

Tou veľkou výzvou kresťanského otca i matky je byť aj v tomto období podobný Nebeskému Otcovi - teda otcovi zo spomínaného podobenstva. Aj On zažíva bezmocnosť. Dáva lásku aj slobodu. Boh ako náš Otec sa v úcte pred našou slobodou vzdáva svojej manipulácie a svojej vlády nad naším životom. To my mnohokrát nevieme.  V našom ľudskom prevedení to niekedy vyzerá i takto:  Ak odídeš, vieš, že to neprežijem.  To by si mne aj svojej matke urobil?

Boh nad nami bdie a so zľutovaním čaká na slobodný návrat svojich detí, na čas, keď vstúpime do seba ako syn v podobenstve a uvedomíme si, že potrebujeme žiť vo vzťahu s Otcom. Ak toto robí Boh vo vzťahu k nám, nám ako rodičom nezostáva  tiež nič iné ako s trpezlivosťou a láskou čakať.
   
Čas bezmocného čakania a sledovania ciest našich detí je veľkou výzvou pre našu vieru. Je to čas, kedy sa potrebujeme naučiť nanovo a v nových podmienkach dôverovať nášmu Bohu a prosiť Ho: Daj mi silu uniesť slobodu mojich detí...

Ako rodičia sme tiež v pokušení donekonečna nekriticky ospravedlňovať výčiny našich detí. Hádzať vinu na kde koho, len nie na svoje dieťa. Máme sklony podporovať naše dospelé márnotratné deti všemožnými prostriedkami a vyťahovať ich z každej šlamastiky.

Použijem obraz záhrady: Život dospelého dieťaťa je ako záhrada, ktorá má svoje vyčlenené územie. Býva to obvykle vedľajšia záhradka susediaca so záhradou svojich rodičov. Dospelé dieťa by si malo byť vedomé svojej zodpovednosti za svoj život, malo by sa o svoju záhradku starať. Napríklad ju polievať. V mnohých rodinách je však vidieť iný scenár. Keď sa už rodičia nemôžu pozerať na to, ako susedná záhrada ich dospievajúceho syna schne, začnú sa o jeho priestor oni starať. A berú na seba to, čo je zodpovednosťou ich syna. Keďže im ich hadica dostrekne aj cez plot, do záhrady ich syna, polievajú aj jeho záhradku.

Dieťa si na tento scenár veľmi rýchlo zvykne. Lenže rodičia tu nebývajú naveky. Príde čas, že odídu a potom záhrada života ich syna zvykne veľmi rýchlo spustnúť.

Bratia a sestry, Trojjediný Boh nám chce pomôcť naplniť výzvy, ktoré pre nás život chystá.

Modlime sa dnes za deti, aby dokázali vykročiť na cestu vedomej a slobodnej poslušnosti, mať v úcte svojich otcov i mamy.

A dnes chceme tiež ďakovať Bohu za otcov a rodičov, ktorí podobne ako OTEC všetkých otcov musia nastupovať cestu trpezlivého čakania. Prosme o to, aby sme úlohu, ktorú nám Boh zveril, vedeli prijať. Modlime sa za vieru otcov i detí, aby Pán Boh obracal srdcia otcov k synom a srdcia synov k otcom. Aby takto prichádzalo do našich rodín Božie požehnanie. Amen!   


David Bázlik
Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku - Ružomberok