Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2006


Úvod
História

Kázne v r.2007
Kázne v r.2006
Kázne v r.2005
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
jonki@bb.telecom.sk

webmaster


5.2. 2006 – Posledná nedeľa po Zjavení

piesne: 206, 461, 634; Antifóna: 71
piesne k VP: 300, 297; Evanjelium: Matúš 5,17-37
text: Matúš 5,20-22a.27-28.33-34a.37

Milí: bratia a sestry, milí naši hostia, milí konfirmandi!          

Okolo roku 150 po Kristovi chlapík menom Markion vydal upravené Lukášovo evanjelium a upravených 10 listov apoštola Pavla. V čom pozostávala oná úprava? – Markion „očistil“ – okyptil tieto biblické spisy od všetkých židovských vplyvov. Svojvoľne vyškrtal všetky citáty zo Starej zmluvy – Starého zákona a dielo ktoré vydal považoval za Nový zákon. Prečo to urobil? – Nazdával sa, že je nemožné, aby Boh, o ktorom sa píše v Starom zákone bol totožný s Bohom, ktorý je Otcom Ježiša Krista – s Bohom, o ktorom hovorí Nová zmluva – Nový zákon. Dnešný kázňový text rieši práve vzťah medzi Starým a Novým zákonom.

Už naši konfirmandi vedia – aspoň dúfam (môžeme sa ich hneď opýtať), kde je zhrnutý obsah Božieho zákona? – V Desiatich Božích prikázaniach. To bolo jasné aj Ježišovým poslucháčom. Ježiš hovoril síce o rovnakom Bohu, o rovnakom zákone, no napriek tomu vysvetľoval slová zákona inak, ako boli na to Jeho poslucháči zvyknutí. A to ich znepokojovalo. Pýtali sa: Koho máme poslúchať? Ježiša, či našich zákonníkov a farizejov? Je Ježišov výklad vôbec správny? Nie je scestný? Nie je to nejaké bludné učenie zabalené do nového obalu? - Na tieto pochybnosti Ježiš odpovedá: Neprišiel som zrušiť zákon alebo prorokov, ale naplniť.

Ježiš bol po matke národnosťou Žid. Nezamietol to, čo bolo pred Jeho príchodom. Nezaložil novú cirkev, ale uskutočnil to, k čomu Starý zákon smeroval. V tomto zmysle máme rozumieť aj Jeho slovám: Počuli ste, že otcom (predkom) bolo povedané – ale ja vám hovorím... Ježiš hovorí suverénne, je si vedomý, že Ho poslal Boh. Zároveň však nehovorí ako ten, kto prikazuje, nariaďuje, ale ako ten, kto pozýva. Sťa by chcel povedať: Hľa, ukazujem vám cestu, ona vedie k zmysluplnému, požehnanému životu. Odvážte sa po nej kráčať.

Čo od nás Ježiš vlastne chce? „Hovorím vám: Ak  vaša spravodlivosť nebude dokonalejšia ako zákonníkov  a farizejov, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského. - Na základe toho by sme si mysleli, že spravodlivosť farizejov bola malá.  – Omyl! To by sme slovo farizej chápali v jeho neskoršom, druhotnom, hanlivom – pejoratívnom význame, ako sa zaužíval dnes. Pojem farizej dnes znamená pokrytec – človek, ktorý predstiera niečo čo nie je (pravda). Chce vyzerať, že všetko robí správne, ale nerobí to. Avšak farizeji v Ježišovej dobe sa naozaj snažili robiť všetko správne. Svedomito plnili každé prikázanie a keby sme sa mohli vrátiť do vtedajšej doby, potom by väčšina súčasných veriacich za farizejmi – ich horlivosťou, veľmi zaostávala. Výraz „farizeji“ z hebrejského “Perúším“ – znamená „oddelení“ (pre horlivé zachovávanie zákona). Nechceli zostať Bohu nič dlžní. Šlo to až tak ďaleko, že normy dodržiavania niektorých ustanovení zákona si dobrovoľne zvyšovali. Bežný Izraelec sa postil raz týždenne, farizeji dve razy. Bežný Izraelec mal dávať 10% zo svojich príjmov a úrody na Božie ciele, farizeji pridali ešte čosi navyše, aby im nezostal ani najmenší dlh. Ak sa pokúsime o aktualizáciu, potom by v súčasnosti farizeji dávali do ofery iba papierové peniaze. Cirkevný príspevok by si uhradili už 1. januára a pridali by k nemu aspoň o stovku navyše. Pozývať ich na biblickú hodinu, do kostola, na brigádu, do spevokolu – či ich deti na besiedku a stretnutie mládeže, by nebolo treba. Prišli by sami a ochotne. Farizejom sa, čo do horlivosti, nedalo v Ježišových časoch nič vytýkať. Ba sú podnetom, aby sme my premýšľali o sebe, o našej horlivosti a svedomitosti vo veciach viery.

A predsa, Ježiš vraví: Ak  vaša spravodlivosť nebude dokonalejšia ako zákonníkov  a farizejov, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského. – Máme sa teda snažiť kvantitatívne ešte viac ako oni? Máme stále stupňovať svoje úsilie, len aby sme nezostali nič dlžní? Nie! Určite nie. Ježišovi ide o čosi iného. – O iný spôsob myslenia, o iný dôvod ku konaniu, o iný koreň, z ktorého všetko počínanie vyrastá. Farizeji sa snažili, aby bol ich účet voči Bohu  vyrovnaný. Dajte Bohu čo je Jeho, radšej ešte čosi navyše – aby nám nemohol nič vyčítať, aby od nás nemohol nič ďalšieho chcieť, aby sme si boli kvit – „fifty-fifty“ a aby bol povinný prijať nás, uznať, rešpektovať. Tomu hovorí Ježiš spravodlivosť  farizejov: verným plnením si povinností sa chcú pred Bohom zaistiť, poistiť.  

No nemyslime si, že sa evanjelium obracia proti židovským farizejom. Nie, Božie slovo sa vždy obracia do našich radov, na nás – aby sa niečo také nedialo medzi nami, kresťanmi. Pán Ježiš nám ukazuje cestu, aby sme otvorili Bohu svoje  vnútro a žili pre Neho, pretože On je  toho hoden, aby sme konali ako Ježiš, pretože Boh nás miluje a sleduje naše dobro, má s naším životom dobrý plán. Iba vtedy, keď konáme v súlade s Božou vôľou sa naše konanie stáva morálnym skutkom.

Ide teda o to, aby sme slúžili Bohu a tvorili svoje vzťahy k ľuďom zvnútra. V piatok na doraste sme sa rozprávali o tom, že človek hľadí na to, čo je pred očami, Hospodin však hľadí na srdce (1S 16,7). Boh vidí do nášho srdca a náš text uvádza tri príklady, čo Pán Boh od nás, kresťanov očakáva.

(1) Otcom bolo povedané: Nezabiješ! Ale ja vám hovorím: Prekonávaj už v srdci svoj hnev voči bratovi.    

(2) Otcom bolo povedané: Nescudzoložíš! Ale ja vám hovorím: Usilujte sa, aby boli aj vaše najvnútornejšie myšlienky a túžby správne, nech vyvierajú z úcty k druhému človeku.       

(3) Otcom bolo povedané: Nebudeš krivo prisahať! Ale ja vám hovorím: Nech je medzi vami taký vzťah, aby prísaha nebola potrebná, aby sa dalo spoľahnúť na každé vaše slovo.

Dajú sa vôbec takého požiadavky splniť? – Možné to je vtedy, keď sa usilujeme o taký vzťah k Bohu, aký nám ukázal Ježiš. Ak si niekto hovorí: Splním si voči Bohu svoju povinnosť, aby mi nemohol nič vyčítať, taký človek nepochopil o čo ide. Kľúčom k porozumeniu Ježišových požiadaviek z Jeho rečí na vrchu (Mt 5.-7. kap.) je Ježišov vzťah k Bohu. Nazýva ho Abba, čo nie je meno populárnej švédskej skupiny, ale ~ „Môj najmilší otecko“ – „ocinko“. Je to výraz síce ťažko preložiteľný, no označuje najdôvernejší, najvrúcnejší vzťah. Ježiš o ňom hovorí: Mojím pokrmom (zmyslom môjho života) je plniť vôľu Toho, kto ma poslal. Môžeme to i my povedať? Zmyslom môjho života je plniť  vôľu Tvoju, Bože, ktorý si nás poslal do tohto sveta, ktorý si nás cez našich rodičov povolal do života? Boli chvíle, keď Ježišovo srdce už tu na zemi jasalo, keď zvolal: Chválim Ťa Otče, že si toto skryl pre múdrymi a zjavil nemluvňatám (por. Mt 11,25). A inokedy je Jeho ľudská duša smutná až na smrť a na kríži prežíva najhlbšiu opustenosť. Avšak i vtedy trvá ono Abba – najdôvernejší vzťah, keď Ježiš vraví: Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha. Do takéhoto vzťahu k Bohu, aký mal Ježiš, nám treba rásť, dorastať, aby sme plnili, čo od nás Ježiš žiada.

Božie slovo sa nás dnes vlastne pýta: Aký je môj – tvoj – náš vzťah k Bohu? Keď na to pomyslíme, ak sme k sebe čestní a úprimní, potom vidíme pred sebou naše mnohé slabosti, hriechy a tiene. Ako však hovorí isté príslovie: Obráť svoju tvár k slnku a všetky tiene padnú za teba. Slnkom nášho žitia je Kristus. On nám dáva silu, aby sme mohli naplniť ducha prikázaní, a nie iba literu (por. 2K 3,6).

Ježiš neprišiel zrušiť zákon, ale naplniť. - Uskutočniť to, k čomu smeroval Starý zákon. Smieme si to uvedomovať aj pri Večeri Pánovej (VP). V Egypte boli Izraelci zachránení krvou baránka (2M 12. kap.). Pri VP v jednom z liturgických spevov spievame o Ježišovi: Baránok Boží, ktorý snímaš hriech sveta... Krv nevinného Božieho Baránka Ježiša Krista očisťuje všetkých nás od hriechu. A požehnanie z toho majú tí, ktorí túto obeť lásky vierou prijímajú. Ježiš je naplnením starozmluvného obrazu zachraňujúceho - za nás sa obetujúceho - Baránka. On je cestou, po ktorej máme kráčať (por. J 14,6), cestou, na ktorú Starý zákon poukazoval. Kráčajme vo viere po nej! Amen.ň

Pramene:
Miloslav Máša: Homilie /6. nedele v mezidobí A; roč. 1991/  in: mesačník Getsemany (vyd. Síť, Praha 1991);
Daniel Ženatý: Kázáni na hoře (vyd. Mlýn, Třebenice 1996).   
   

späť