Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2006


Úvod
História

Kázne v r.2007
Kázne v r.2006
Kázne v r.2005
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
jonki@bb.telecom.sk

webmaster


10.12.2006  - 2. nedeľa adventná

Téma nedele: Kráľovstvo Božie prichádza
Epištola: R 15,4-13;
Evanjelium: L 21,25-36;
Piesne: 11; 25; 4; 265; Antifóna: 6

Úvodná modlitba: Ku komu pôjdeme, keď nie k Tebe, Pane Ježiši Kriste?! Kde by mal trpiaci nájsť potešenie a kde by ho našiel  kajúci – ak nie u Teba, náš Pane?! Ďakujeme, že nás k sebe vedieš že smieme k Tebe prísť. Amen. (Voľne podľa Sørena Kierkegaarda)

Kázňové texty: 1. Korintským 6,12-20, Filipským 3,14; 2,9-11

Milí: bratia a sestry!                                                               

Viacerí z nás poznajú nasledovnú skúsenosť: Zareagujeme na zvoniaci telefón a tam – na druhej strane náš hlas dotyčnú osobu poriadne zarazí. Obsah telefonátu sa dá zhrnúť do jedinej vety: Prepáčte, to je omyl.

K omylom v živote dochádza. Nevyhneme sa im. Bolo by však tragédiou, keby sme v omyloch zotrvávali.

K omylom značného počtu kresťanov patrí to, že zúžene  ponímajú advent. Za advent považujú 4 týždne pred Vianocami, dobu končiacu Štedrým večerom, keď nám „zažiari hviezda z Betlehema“. Ak sme už pri hviezdach, aj laik v astronómii vie, že za jasných nocí na oblohe vidíme Malý a Veľký voz. Práve tak, ako existuje Malý a Veľký voz, jestvuje tiež “malý“ a „veľký“ advent. „Malým“ adventom je ono obdobie 4 týždňov pred vianočnými sviatkami. Áno, aj to je advent, no obsah tohto slova má ešte oveľa širší obsah. Advent – a pre dobré porozumenie toho, čo tým mienime – ho nazvime „veľký“ advent, je obdobie, v ktorom ako kresťania žijeme. Je to čas od Ježišovho nanebovstúpenia, ktorý skončí nie Štedrým večerom, chvíľou, keď si pripomíname, že Ježiš prišiel na svet ako bezmocné dieťa, ale druhým príchodom Pána Ježiša. – Keď Kristus príde nie ako bezmocné „bejby“, ale so všetkou mocou, ktorá Mu je daná od nebeského Otca.

Adventu buď rozumieme takto, alebo v našom ponímaní došlo k omylu. Buď sme kresťanmi žijúcimi v očakávaní druhého príchodu Ježiša Krista, alebo sa vôbec nelíšime od iných ľudí a sme svetlom, ktoré nesvieti, soľou, ktorá stratila chuť. – Jednoducho: nenapĺňajúci svoje poslanie  v tomto svete.

Ako sa prejavuje život ľudí žijúcich v adventnom očakávaní? Charakteristickou črtou takého života je celková orientácia nášho žitia na jediný cieľ; zhrnuté: etika adventu. Dnes viac ako etika má prím matematika (koľko a čo ta to?), preto na základe Písma objasnime, o čo pri etike adventu ide:

Čítali sme, že apoštol Pavel mal v Korinte do činenia s ľuďmi, ktorým v hlavách vŕtala otázka: Čo je kresťanom dovolené? Čo kresťania smú? Až pokiaľ je možné isť? Nechcime sa tomu diviť. Aj medzi nami – v súčasnej cirkvi, temer po 2000 rokoch od onoho času, sa tu a tam vyskytnú otázky: Môžem (ako kresťan) ísť na diskotéku? Poniektoré dievčatá a dámy sa pýtajú: Môžem sa líčiť (maľovať)? Iní: Môžem na Veľký piatok niečo zjesť? Môžem ísť k večeri Pánovej, keď som predtým raňajkoval? Je správne, že sa koná evanjelický ples? Môžem v nedeľu popoludní zbierať v záhradke slivky či jablká?

V cirkevnom zbore v Korinte žila skupina bludárov, ktorí sa oháňali heslom: Všetko je dovolené! – To je naša nová kresťanská sloboda, že napr. po sexuálnej stránke môžeme žiť neviazane (mnohé z toho, o čom sme z 1K 6. kap. počuli, sa týka práve oblasti pohlavného života). Tým, že je všetko dovolené, demonštrujeme našu kresťanskú silu. Ľudia, ktorí takto zmýšľali sa nazývali libertinisti  (od slova libertas = sloboda).

No v korintskom zbore pôsobila i druhá skupina, stojaca voči libertinistom v ostrej opozícii. Boli to nomisti (od slova nomos = zákon). Podľa nomistov bolo takmer všetko zakázané.  Hoci, nomisti občas so závisťou poškuľovali po tom, čo chápali ako zakázané.

A čo na to apoštol Pavel? Dôležité je, že prekonáva ono: „buď – alebo“. Pre Pavla je otázka: „Čo mi je dovolené?“ pod úroveň. Pod úroveň kresťana. Nestojí za ňou etika, ale matematika, kalkulácia – vypočítavosť, nie viera. Nejde o to, aby sme sa pýtali: „Až pokiaľ môžem/nemôžem ísť?“ Láska sa nepýta: „Až pokiaľ môžem zájsť v nevernosti?“ Nekladie otázku: „Dokedy ti to nebude vadiť?“ Zaoberá sa však tým: Ako budeš som mnou šťastnejší/ia?  Ani kresťan sa nepýta: „Pokiaľ mi je dovolené ísť?“, ale: „Čo ma privedie bližšie k cieľu?“ „Čo poslúži k budovaniu Božieho kráľovstva?“ „Čo urobí môj život takým, aby bol oslovujúcim svedectvom o Pánu Bohu pre moje okolie – pre ľudí, medzi ktorými žijem? To je etika adventu. – Spôsob života založený nie na kalkulovaní, ale na viere v Krista a láske k blížnym. Život, ktorému je cudzie zákonníctvo, ale aj svojvoľnosť.

Otázka teda neznie: „Ako málo, alebo ako veľa si môžem ešte zobrať?“, ale: “Čo ma urobí schopným vytrvalo bežať k cieľu?“ (Čítaj: Filipským 3,14)

Je otázka korintských kresťanov ešte aktuálna? Nepotácame sa aj my medzi úzkoprsým zákonníctvom a neobmedzenou svojvôľou? Nie sme ako loď bez kormidla, zmietaná na vlnách mora?

Na libertinizme je najhorším sebaklam, keď si vyrábame alibi, aby sme si ospravedlnili svoje nešváry, svoje žiadosti, ktoré nedokážeme ovládať, lebo ony ovládli nás. Na zákonníctve je zas žalostná kŕčovitosť, oná tajná túžba po „slobode“ iných. – Zdá sa, že pravý život je kdesi tam – vonku, zatiaľ čo my stojíme akoby na okraji. Napr. keď už nebeháme po zábavách, aspoň sledujeme bulvárne médiá; musíme mať predsa čosi zo života...

Bolo by to však chabé kresťanstvo, vystupovať pyšne navonok, mieniac: sme lepší ako druhí (možno ako iné cirkvi...), no vnútri túžiť práve po tom, čím druhí žijú.

Kresťanská mravnosť nekolíše medzi dovoleným a zakázaným. Ako draho vykúpené Božie deti nemusíme pendlovať medzi neradostným a zväzujúcim zákonníctvom a svojvoľným – sebazničujúcim opojením „slobody“. Náš život nemusí byť kolísaním zo strany na stranu, ale smieme bežať vpred (F 3,14). – Ako tí, ktorí majú široký horizont a vedia Komu bežia v ústrety. Aj na to nás upomína „malý“ advent.   

Lev Nikolajevič Tolstoj sa raz pýtal, koľko zeme potrebuje človek? – Toľko, koľko treba na jeho hrob, znela odpoveď. My sa pýtame: Koľko slov potrebujeme? Ktoré slovo nás nesie v živote, obklopí ako ochrana v smrti, skryje na súde? Ktoré slovo nám otvorí nebo? Parafrázujúc odpoveď na Tolstého otázku: Potrebujeme iba jedno slovo. Nie viac. Stačí jedno slovo, jediné meno: JEŽIŠ. Kto ho vie vysloviť, kto dokáže povedať Pán Ježiš Kristus (= Pánom môjho života je Ježiš), ten má život. Meno Ježiš však nenapadne na Božom súde nikomu, kto už tu, na zemi, Krista nemiloval. Všetky slová sveta môžeme pri našom skone zabudnúť, toto jedno sin však uchovajme. Ježiš – je kľúčové slovo pre večnosť v Božom kráľovstve. Pred týmto menom sa skloní každé koleno a každý jazyk vyzná, že Ježiš Kristus je Pán (F 2,9-11). Hudba večnosti bude nekonečnou variáciou na meno Ježiš. A túto melódiu večnosti smieme začať spievať už dnes. Ako hovorí téma dnešnej nedele: kráľovstvo Božie prichádza.  Márnym v ňom nebude iba to, čo bolo konané v mene Ježiš – na oslavu mena Pána Ježiša Krista. Amen.

Prameň:
Siegfried Kettling: Wer ist du, Adam? (R. Brockhaus Verlag, Wuppertal und Zürich 19933).
 

späť