Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2006


Úvod
História

Kázne v r.2007
Kázne v r.2006
Kázne v r.2005
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
jonki@bb.telecom.sk

webmaster


26.12. 2006 – II. slávnosť vianočná

Piesne: 48, 55, 475, 649; Antifóna: 15;  
Evanjelium: Matúš 23, 34-39,
Novozmluvný text: Skutky 6,8-15; 7,54-60,
Kázňový text: Izaiáš 2, 3c

Milosť Vám a pokoj od Boha nášho Otca a od Pána Ježiša Krista. Amen.

„On nás bude učiť svojim cestám, aby sme chodili po Jeho chodníkoch.“

Bratia a sestry, starší, mladší i najmladší...

Koľkí z Vás už chodíte do škôlky alebo do školy sami? Teda, že rodičia zostanú doma alebo sú už v práci a vy sami trafíte tam, kam máte ísť... Ako viete kam máte ísť?  Viete to preto, lebo vám niekto skúsenejší a múdrejší, niekto kto sa v tomto meste vyzná oveľa viac ako vy, ukázal cestu. Kým cesta nie je veľmi dlhá, ľahko sa dá zapamätať. Na tomto chodníku rovno, na jeho konci zabočíme ku novinovému stánku, potom prídeme ku križovatke s prechodom pre chodcov – alebo inak povedané ku zebre, prejdeme cez cestu a potom už len po nefarebnej cestičke na koniec chodníka... Práve sme sa dostali odtiaľto z kostola na námestíčko s ihriskom. Toto si ľahko zapamätáme a čím viacej krát tadiaľ pôjdeme, tým si touto cestou budeme istejší.

Oveľa horšie je to vtedy, keď máme ísť niekam, kde sa vôbec nevyznáme. Napríklad, keby ste mali ísť do Bratislavy na Hrobákovu ulicu. Kto z vás vie, kde to je? Napriek tomu, že to nikto z vás tu nevie, aj táto cesta by sa dala rovnako dobre opísať a nakoniec by ste určite trafili. Je to ale oveľa dlhšia cesta ako len tu na ihrisko. Je to okolo 280 kilometrov. Teda autom by ste tam išli možno 3 hodiny a peši možno aj celý týždeň. Čím je cesta dlhšia, tým ľahšie môže človek zablúdiť. Stalo sa vám už niekedy, že ste sa stratili? Jednoducho ste nevedeli kde ste a okolo seba ste nevideli ani mamku ani ocka?

Keď som bol malý, chodievali sme s rodičmi nakupovať do východného Nemecka. Tam mali také veľmi veľké obchodné domy. Oveľa väčšie ako tu v Ružomberku Jednota aj s hornými dvoma poschodiami. A mali tam všeličo krásne, veľmi veľa takých vecí, ktoré som v živote predtým nevidel. Tak som poprosil ocka, aby som sa mohol popozerať po tých všetkých rádiách, magnetofónoch a takej všelijakej techniky, ktorá vyzerala tak veľmi pekne a zložito. Ocko povedal, že si to môžem popozerať, ale že nemám nikam odchádzať a mám ich počkať pri tých výkladoch. Tak som si to všetko popozeral a potom som pekne čakal na ocka s mamičkou. No po nejakom čase, keď neprichádzali, začal som sa veru obzerať, či ich neuvidím, lebo som sa bál, že na mňa zabudli. Čo myslíte, čo som urobil? Vybral som sa ich hľadať. Tuším som vtedy ešte ani nechodil do školy. Taký malý som sa túlal po obchodnom dome a nakoniec som nevedel nájsť ani tie výklady, kde som ich mal čakať. Júj, to bolo strachu. Ako som sa s plačom prechádzal po obchodnom dome a hľadal som rodičov, zrazu som zbadal svojho bratranca Peťka. Bol som veľmi rád, že ho vidím a rýchlo som sa ku nemu rozbehol. Povedal som mu, že som sa stratil a on ma zaviedol ku rodičom. Potreboval som niekoho, kto pozná cestu k nim.

Náš ľudský život sa niekedy volá aj životná cesta. Je to veľa malých a krátkych ciest, keď ráno vstávame, urobíme všetko čo treba, ideme do školy alebo do škôlky, potom sa na obed alebo poobede vrátime domov, urobíme si úlohy alebo sa len tak hráme so súrodencami a večer si ideme ľahnúť spať. Jeden deň za druhým prechádzame krátkymi úsekmi cesty. Keď ich všetky pospájame, zrazu zistíme, že sme prešli veľký kus cesty. Každá cesta má miesto, odkiaľ odchádzame a má aj miesto, kam chceme prísť. Ako sme už hovorili, musíme poznať ako sa na to miesto, kam chceme prísť dostaneme. A to isté platí aj na našej životnej ceste. Lenže naša životná cesta je veľmi dlhá. Je oveľa dlhšia ako cesta do škôlky alebo do školy, je oveľa dlhšia ako cesta do Bratislavy či dokonca aj do Nemecka. Pri takýchto dlhých cestách je veľa miest a veľa križovatiek, kde sa môžeme pomýliť a odbočiť z tej správnej cesty. Vždy, keď nesprávne odbočíme, sa dostaneme niekam inam ako sme chceli a keď si to neskoro všimneme, môžeme sa úplne stratiť. Čo musíme urobiť, keď sa stratíme na našej ceste? Presne to isté ako som musel urobiť aj ja vo veľkom obchodnom dome v Nemecku. Musíme nájsť niekoho, kto vie kadiaľ máme ísť a ktorý je ten správny smer. Chodiť po Ružomberku alebo aj celom našom Slovensku či Európe sa vieme naučiť aj sami. Ale na ceste životom sa môže stratiť malé dieťa, ale aj dospelý muž či žena. Všetci potrebujeme niekoho, kto nás naučí, ktorá je tá správna cesta, aby sme sa nestrácali, ale aby sme presne vedeli odkiaľ a kam ideme.

Narodenie toho Niekoho si práve v posledných dňoch pripomíname. Kto vie o kom hovorím?  Je to Pán Ježiš Kristus. Kto vie, odkiaľ Pán Ježiš prišiel?   Prišiel z neba. Z neba všetko dobre vidno a tak Pán Ježiš pozná všetky naše cesty. Tak ako my vieme kadiaľ máme ísť do škôlky, tak On zase vie, kadiaľ máme ísť, aby sme na konci našej životnej cesty prišli k Nemu. On sám nás na tejto ceste vedie za ruku. Pán Ježiš nás učí tej najlepšej ceste týmto životom, aby sme sa nemuseli nikde stratiť. Nám sa niekedy aj zdá, že ideme veľmi zvláštne, že toto je veľmi ťažká cesta, ale ak nás vedie Pán Ježiš, je to tá najlepšia cesta. Niekedy nás na tej ceste aj bolia nohy alebo musíme ísť príliš strmo do kopca. Je to pre nás ťažké a najradšej by sme zostali už iba stáť na jednom mieste. Ale to sa nedá. Ak zostaneme stáť na jednom mieste, nikdy neprídeme do cieľa. Cieľ, ktorý nám Pán Ježiš ponúka je On sám v nebeskom kráľovstve. Presne tak ako Ho videl aj Štefan, keď kráčal po poslednom, veľmi ťažkom, úseku svojej cesty. Na konci cesty, ktorej vodcom je Pán Ježiš Kristus, môžeme spoločne pochopiť, prečo sme museli ísť práve takou dolinou alebo práve takými kopcami, prečo sme museli prejsť popod golgotský kríž, aby sme sa dostali sem... sem pred otvorené dvere nebeského kráľovstva, kde nás víta Pán Ježiš. Amen.

Miroslav Kerekréty, zborový kaplán
   

späť