Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2007


Úvod
História

Kázne v r.2007
Kázne v r.2006
Kázne v r.2005
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
jonki@bb.telecom.sk

webmaster


6.1. 2007 - Zjavenie Krista Pána mudrcom

Piesne: 42, 77, 38, 644; Antifóna: 17;  
Evanjelium: Matúš 2, 1-12    Epištola: Efezským 2,11-18;
Kázňový text: Evanjelium Matúša 2,10-11

Milosť Vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista. Amen.

„Keď uzreli hviezdu, zaradovali sa veľkou radosťou. I vošli do domu, uvideli dieťatko s matkou Máriou, padli na tvár a klaňali sa Mu. Potom otvorili svoje pokladnice a obetovali Mu dary: zlato, kadidlo a myrhu.“

Bratia a sestry,

My ľudia sa často delíme na dobrých a lepších, múdrych a múdrejších, bohatých a bohatších, pekných a krajších, úspešných a úspešnejších, spravodlivých a spravodlivejších, a tak ďalej. Nie vždy sa však delíme v takýchto pozitívnych deleniach. Delíme sa aj na zlých a horších, hlúpych a hlúpejších, chudobných a chudobnejších, škaredých a škaredších, neschopných a ešte neschopnejších, menších či väčších podvodníkov. V oboch prípadoch si uvedomujeme, že máme niečo spoločné, len niektorí z nás sú na tom lepšie alebo horšie. Ako ľudia sme však schopní rozdeliť sa aj na úplne pozitívne hodnotenie a na úplne negatívne hodnotenie. Teda na dobrých a zlých, múdrych a hlupákov, spravodlivých a podliakov...

Keď sme takto pekne rozdelení a zaškatuľkovaní, často sa zdá, že nemáme nič spoločné. S takýmto presvedčením chodíme celé dni a rozprávame sa len s tými, ktorí sú približne takí ako sme my. Ku tým, ktorí sú v našich očiach na tom horšie sa zvykneme správať odsudzujúco, povýšenecky. Dáme im najavo, že my sme niekto a oni sú nikým. Naopak ak sa stretneme s človekom, ktorý nás prevyšuje v akomkoľvek ohľade, máme tendenciu mu závidieť. Ani jeden ani druhý prístup nie je pre nás dobrý, lebo ľahko sa nám môže stať, že zostaneme úplne sami. Veď kto už je presne taký ako som ja?

Francúzska revolúcia v roku 1789 mala tri základné princípy: Sloboda, Rovnosť, Bratstvo. Všetky tieto tri veci sú si navzájom podriadené. Slobodný môžem byť  len vtedy, keď mám rovnaké právo ako ostatní, ale na druhej strane tých ostatných vnímam ako bratov, teda svojimi právami ich nebudem obmedzovať. Skutočné bratstvo je možné len v slobode a istote, že obaja sme na „tej istej lodi.“  To dôležité pre mňa dnes je rovnosť. Rovnosť bola túžbou človeka od pradávna. Aj napriek tomu, že sa Francúzi o vzájomnú rovnosť snažili, nedosiahli ju. Dôkazom sú minuloročné nepokoje medzi prisťahovaným obyvateľstvom, ktoré bolo nespokojné so životnými podmienkami. Sú veľmi iné ako majú pôvodný obyvatelia Francúzska. Zdá sa, že nie je v ľudskej moci, aby boli ľudia navzájom rovní. Akoby sme sa vždy museli nejako deliť a škatuľkovať.

Dnes chceme prísť na miesto, kde sa stal určitým spôsobom zázrak a takáto rovnosť platila. To miesto, kam sa dnes pozeráme je maštaľ pri Betleheme. Akú spoločnosť tam nájdeme? Je tam tesár s manželkou, unavení, spotení, špinaví pastieri, ktorí za iných okolností prespávajú vonku na poliach a nakoniec prichádzajú traja vzdelaní a bohatí muži oblečení v krásnych plášťoch. Ako sa môžu ľudia v tak rozdielnom postavení stretnúť práve v maštali? A navyše sa zdá, že nikto tam nebol viac ani menej ako ten druhý. Napriek tomu, že každý prichádzal z iného miesta, napriek tomu, že každý patril do inej spoločenskej skupiny, napriek tomu mali všetky tri skupiny niečo spoločné. Všetci sa tešili z malého dieťatka, ktorého narodenie sprevádzali zvláštne javy. Všetci sa tešili, že sa narodil niekto výnimočný, niekto kto spôsobí zásadnú zmenu na svete a možno i v ich osobnom živote. Druhá vec, ktorú mali spoločnú je, že všetci sa dieťatku poklonili. Teda či pastieri, či tesár, či mudrci, všetci pochopili, že ten najdôležitejší je tam malý Pán Ježiš. V Jeho prítomnosti sa stratili všetky rozdielnosti, všetky spoločenské kategórie, všetka hrdosť či sebavedomie. Pri stretnutí s Ježišom Kristom, hoci malým dieťaťom všetci padajú na kolená a vzdávajú mu úctu.

Bratia a sestry, aj my sme tu dnes z rôznych vrstiev ľudí. Každý sme iný, niekto je múdrejší, niekto je bohatší, niekto je úspešnejší, niekto je spravodlivejší... A naopak o tých ostatných si niekedy myslíme, že sú skôr hlúpejší, neschopnejší, podlejší.... Často je to ale iba naše vnútorné vnímanie. V skutočnosti sme všetci veľmi podobní. Žiaľ málokedy si to uvedomujeme. Uvedomíme si to až vtedy, keď sa stretávame s Božím Synom, s niekým, kto hoci bol iba dieťaťom, oveľa nás prevyšuje. Pri stretnutí s Ježišom Kristom dostávame reálny pohľad na seba. A vtedy žiadna naša kategória alebo pohľad na nás i okolie nehrá žiadnu úlohu. Vtedy sa stratia všetky rozdiely medzi nami navzájom a jediné, čo vieme a chceme urobiť, je pokľaknúť pred Ježišom Kristom. Vtedy sme všetci maličkí.

Bratia a sestry, aj my sme pozvaní, aby sme sa prišli pokloniť Ježišovi Kristovi a uznali Jeho vládu nad našim životom. Aj tu v kostole je niekedy cítiť zvláštnu atmosféru delenia a škatuľkovania sa. Aj tu mám niekedy pocit, že niektorí sú viac a niektorí sú menej. Ale toto je práve to miesto, kde sa stretávame s Ježišom Kristom. Toto je to miesto, kde máme pred ním pokľaknúť. Toto je to miesto, kde sa majú všetky naše vzájomné rozdiely úplne stratiť. Toto je to miesto, kde máme kľačať pred Ježišom Kristom a jasne si uvedomovať, že sme tu všetci úplne rovní. V prítomnosti Pána Ježiša nikto nie je bohatší alebo chudobnejší, nikto nie je spravodlivejší alebo podlejší... V prítomnosti Pána Ježiša si jednoducho musíme uvedomiť svoju malosť. A práve toto uvedomenie si svojej malosti pri porovnaní s Pánom Ježišom Kristom je to, čo máme spoločné. To je to, čo nás spája a čo nás stavia na úplne rovnakú úroveň. V prítomnosti Ježiša Krista nám neostáva nič iné ako pokorne kľaknúť na kolená. A to platí aj dnes. Totiž všetci kľačiaci sú si úplne rovní a nie je v nich žiaden rozdiel. Takýmto chce byť aj spoločenstvo našej cirkvi, takéto chce byť aj spoločenstvo nášho cirkevného zboru. Takto sa chceme pozerať na všetkých, ktorí tu aj dnes sú. My ako kľačiaci pred Ježišom Kristom.

Táto rovnosť, toto uvedomenie si vlastnej malosti pri stretnutí s Kristom má aj jednu veľkú výhodu. Keď  kľačíme pred Pánom Ježišom, sme si navzájom bližšie. Sme si bližšie ako ľudia, sme si bližšie ako bratia a sestry. Keď kľačíme pred  Ježišom Kristom, stávame sa skutočným spoločenstvom. A to nie len vo vzťahu ku Kristovi, ale aj vo vzťahu k sebe navzájom. V Jeho prítomnosti sa strácajú všetky naše vonkajšie rozdiely a tak sa stávame skutočnými bratmi a sestrami. Amen.

Miroslav Kerekréty, zborový kaplán   
   

späť