Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2007


Úvod
História

Kázne v r.2007
Kázne v r.2006
Kázne v r.2005
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
jonki@bb.telecom.sk

webmaster


4.3. 2007 – 2. pôstna nedeľa

Piesne: 113, 83, 304; Antifóna: 27;
Piesne k VP: 297, 296, 445;
Evanjelium: Matúš 15,21-28, text: 2. Mojžišova 34,1-9.

Úvodná modlitba (slovami Žalmu 25,6-7): Ó Hospodine, pamätaj na svoje zľutovanie, na svoju milosť, lebo tie sú od vekov. Na hriechy mojej mladosti a na poklesky moje nespomínaj, pamätaj naň mňa podľa svojej milosti, pre svoju dobrotu, ó Hospodine. Amen.

Milí bratia, milé sestry!

Dnešná,  2. pôstna, nedeľa  má názov: Reminiscere = rozpomeň sa, pamätaj. Je pomenovaná podľa slov 25. žalmu, ktorými sme sa modlili pred kázňou. Žalmista prosí Hospodina, aby pamätal, rozpomenul sa, nezabudol na svoju milosť, a na druhej strane, aby nepamätal - nespomínal na ľudské previnenia.

Z 2. Mojžišovej sme počuli o situácii Izraelcov, v ktorej sa zdalo, že Boh na nich zabudol. Koniec koncov, mal by na to plné právo, veď išlo o tvrdošijný ľud /v.9/. Táboril pod vrchom Sinaj, kam doputoval z Egypta. Izraelci sú na ceste z veľmi určitej neslobody - z egyptského otroctva, do veľmi neurčitej slobody. Je to neistá, riskantná, nepohodlná cesta. Púť do neznáma. Zreteľné nevýhody egyptského otroctva boli vymenené za veľmi nezreteľné výhody slobody. Je to svojím spôsobom i naša situácia. Teraz, pod vrchom Sinaj, sa ľud teší, lebo očakáva čosi konkrétne, viditeľné – dosky zákona, ktoré má doniesť Mojžiš. Ibaže..., Mojžiš nechodí. Dlho mešká. A my ľudia chceme mať svoj čas, chceme, aby bol náš čas rešpektovaný. Ibaže..., aj Hospodin má svoj čas. Čas nevyspytateľný, čas ktorým vždy sleduje naše dobro. Preto ho nebude meniť podľa našej, ľudskej mienky.

Sme však tvrdošijní i netrpezliví. Radi by sme diktovali svoj čas i samému Bohu. Veď predsa nemáme čas čakať... . Preto si nejeden človek vyberie iného boha, iný základ, iný rebríček hodnôt, iné desatoro... . Aj starozmluvný Izrael berie veci do svojich rúk a začal konať. Na púšti si vyrobí zlaté teľa. Je v tom neuveriteľne obetavý. Na zhotovenie modly dá to najlepšie a najdrahšie, čo má. Obetuje to, len aby si zadovážil takého boha, ktorým bude môcť disponovať.

Ľudia vo všetkých érach dejín si vytvárali falošných bohov. Reformátor Ján Kalvín povedal, že ľudské srdce - moje i tvoje srdce, je továrňou na modly. Ľudia v dobách náboženských i nenáboženských dobre tušili, že svet má nejaký jednotiaci základ, že má cieľ, začiatok i koniec. Všetci v hĺbke srdca túžia po Bohu, no pri všetkých a prejavila aj ľudská netrpezlivosť.

Iste, takú trpezlivosť, akú vyžaduje Boží čas, to aby bol človek svätcom! Len sa vžime do toho čo prežívali Izraelci na púšti, keď putovali zo známej neslobody do neznámej slobody. To sa veľmi podobá na obdobie, ktoré žijeme  posledných temer 20 rokov. Dnes za bývalou érou nejeden banuje – ako za oným časom mnohých istôt. V spomienkach na ne poľahky zabúda na tých, ktorých základné ľudské práva, sloboda  a dôstojnosť boli porušované. Zabúda, že kedykoľvek si vyrábame náhradných bohov, bude nám s nimi dobre – no iba do času.

I starozmluvný Boží ľud tancoval a spieval okolo zlatého teľaťa, opájal sa tým, že je pre čo žiť. Áno, falošní – viditeľní bohovia poskytujú dojem, že je prečo pracovať, je kvôli čomu zarábať, je čo utrácať a za čo sa baviť. Avšak iba do času. Zas príde chvíľa, keď sa ozve tresk dosiek zákona rozbíjaných o skalu.

Mojžiš, ktorý tak kedysi urobil, bol v tej chvíli viac prorokom ako človekom – videl, čo ostatní nevideli, trpký koniec, hoc ešte nenastal.

Niekedy je to Boží prorok, inokedy tá – ktorá situácia, ktorá nám pripomenie, že lesklý boh je falošný, nepravý, že je iba výtvorom ľudských rúk či mysle, a trvá iba do času. A v takej chvíli sa ocitáme na rázcestí. Jednou cestou je rozhodnutie nevzdať sa toho, čo som si odlial, vymyslel, vytesal, spočítal či odhadol. Druhá cesta je sťa ukrytá v hmle. Boh Biblie, Boh, o ktorom vyznávame: „Aj keď Ťa nevidím, viem, že si tu“ – nás nevedie ako viditeľné modly. Vlastne, tie vodíme my sami. Hospodina, Boha Písma Svätého, Toho treba nanovo hľadať. Evidentnú istotu nemáme. Žijeme vierou, nie videním. Dať sa viesť Hospodinom značí, byť pripraveným takmer na všetko, na to, že naše ľudské plány môžu byť odsunuté na vedľajšiu koľaj a ako nosné sa ukáže čosi celkom iné, než sme dúfali.

Mojžiš navzdory tomu vie, že sa oddá kráčať po „zahmlenej“ ceste. Z jeho úst sa ozýva modlitba: „Nech kráča môj Pán uprostred nás, lebo je to ľud tvrdošijný“ /2M 34,9/ - ľudia tvrdej šije, vzdorovití, radi sa rozhodujúci pre cesty viditeľných modiel. Dokonca na označenie: „tvrdošijný“, sme nezriedka hrdí... .

Je dobré byť tvrdošijný – ale v hľadaní Hospodina. Je dobre tvrdošijne sa pýtať, kam vedie Božia cesta s nami. Práve v tvrdošijnosti, v ktorej nechce Mojžiš  prenechať Izraelov modle, tento Boží muž volá: „Hospodin, Hospodin, Boh milosrdný a ľútostivý, zhovievavý a hojný v milosti a vernosti! /2M 34,6/ Hoci trestá, je plný zľutovania, milosti a milosrdenstva. To nám pripomína aj Večera Pánova. – Je viditeľným slovom Božej milosti, zľutovania  a vernosti voči nám. I pokrmom na cestu „ukrytú v hmle“. Ani po prijatí darov Pánovho stola sa oná cesta nestane menej zahmlenou. Nikto z nás nemôže mať Pána Boha na svojej ceste životom ako spolubatožinu. Ako čosi, čím môže disponovať. Boh nikdy nebude ľudským dedičstvom. Avšak my môžeme byť prijatí za dedičstvo Božie.

Ty, Hospodine, nie si naším majetkom a nikdy ním nebudeš. Predsa veríme, že my sme Tvoji. Ty máš nás, nie my Teba! V tomto chceme Pánu Bohu tvrdošijne veriť. – Ako novozmluvný Boží ľud zároveň vyznávať, že Pán Boh putuje s nami. – Už nie ako oblakový a ohnivý stĺp, ale ako Duch Svätý, Duch Ježišov - Kristovej múdrosti a lásky. Lásky, ktorú môžeme vnímať svojimi zmyslami i dnes pri svätej Večeri Pánovej. Ak tak robíme, slabne naša nedobrá tvrdošijnosť a pevnie vďačná - pokorná viera. Rastie dôvera v pravého Boha, ktorý na nás nezabudol, aj keby sa nám to zdalo, ktorý pamätá na svoju milosť a  nespomína viac naše previnenia.

Je dobré vedieť, že nie sme zabudnutí Bohom. Je dobré kráčať životom s Hospodinom, akokoľvek by sa javila cesta s Ním zahmlenou. Svetlo Jeho lásky, Božej prítomnosti, ktoré nám žiari  z posväteného chleba a vína – z pre nás obetovaného Kristovho tela a krvi – je silnejšie, ako lesk zlatého teľaťa.

Hospodin pamätá na svoju milosť a zľutovanie, preto ani my nezabúdajme na Neho. Amen.  

Prameň:
Kázeň Pavla Klineckého (in: Evangelický týdeník – Kostnické jiskry č. 5/2003).
  

späť