Recenzie |
|
Evanjelický
augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku |
Na konferencii SEM v Turčianskych Tepliciach (november 2002) zaznela v diskusii s našimi bratmi biskupmi z úst istého mládežníka otázka: Kde sa môže (mladý) človek dočítať, čo je to evanjelická identita, o ktorej sa toľko hovorí? Pred časom vyšla štúdia, ktorá sa pri hľadaní odpovede na spomenutú otázku môže stať nemalou pomocou. Samozrejme vtedy, keď ju nenecháme nepovšimnutú. Jej autorom je Ondrej Kolárovský, v súčasnosti pôsobiaci ako spirituál na Ev. gymnáziu J. A. Komenského v Košiciach. Ním vypracovaná štúdia Evanjelické chápanie sviatostí je uverejnená v 1. zväzku Zborníka prác a štúdií študentov EBF UK, ktorý vydala Nadácia Jana Amosa Komenského, Ulica na Šefranici 22, 010 01 Žilina v r. 1999. Doteraz vyšli v tejto edičnej rade tri zväzky zborníkov našich bohoslovcov, štvrtý sa pripravuje. Cieľom vydávania takýchto zborníkov je oboznamovať s prácami osožnými pre život v zboroch našej cirkvi ako ordinovaných tak aj angažovaných neordinovaných členov ECAV. V 1. zväzku Zborníka čitateľ nájde popri Kolárovského práci (s. 85-113) aj obsiahle spracovanú tému Teológia kríža u Martina Luthera od Márie Hroboňovej, rod. Mižíkovej (s. 5-84). Kolárovského štúdia je autorovým spracovaním (autoreferátom) Písomnej práce UČENIE EVANJELICKEJ CIRKVI A. V. O SVIATOSTIACH pre 2. štátnu prácu podanú na Katedre systematickej teológie EBF UK v študijnom roku 1993/94. Cieľom štúdie je umožniť čitateľom lepšie porozumieť, ako v ECAV chápeme sviatosti, v čom je špecifikum ev. učenia o sviatostiach na rozdiel od neevanjelických ponímaní tejto dôležitej časti vierouky, akou učenie o sviatostiach je. Kolárovský sa venuje všeobecnému ev. učeniu o sviatostiach, nedotýka sa osobitne krstu či Večere Pánovej. Svoju hutnú prácu (29 strán formátu A5) popri Úvode a Závere rozčlenil do 9-tich kapitol. V Úvode autor zdôrazňuje, že učenie o sviatostiach odzrkadľuje celkové chápanie vzťahu Boh – človek. Chápanie sviatostí považuje za odraz ponímania kresťanskej viery vôbec. Za paradox označuje, že sviatosti, ktoré by mali byť znakom jednoty kresťanov, ich rozdeľujú. Autorovo konštatovanie, že zatiaľ čo evanjelici uznávajú platnosť krstu vykonaného v katolíckej či evanjelikálnej cirkvi, nestretajú sa vždy s tým istým prístupom voči nim na druhej strane, čím je v samom základe spochybňovaná autentickosť nášho kresťanstva, ešte samozrejme nereflektuje Dohodu o vzájomnom uznaní krstu medzi r.-k. a ev. cirkvou, ktorá bola podpísaná neskôr, ako Kolárovského štúdia vznikla. Úvod štúdie končí zmienkou o rozlišovaní platnosti a účinku sviatosti a nasledujúcou formuláciou zámeru štúdie: „Budem hovoriť o magickom a entuziastickom chápaní sviatostí ako dvoch protipóloch evanjelického chápania, pretože to najlepšie vystihuje podstatu veci“ (s. 88). V ďalšom autor pomenúva východisko ev. teológie sviatostí. Je ním skutočnosť, že to, že mi Boh dáva milosť pre Kristove zásluhy sa dozvedám len cez prostriedky milosti, t. j. kázanie evanjelia a sviatosti. Podrobnejšie vysvetľuje, že prostriedky milosti nás o Božej milosti informujú, oboznamujú s ňou, ale nám ju aj poskytujú. Dotýka sa rozlišovania zákona a evanjelia. To že evanjelium je posolstvo o milosti, výstižne dokladá tvrdením: „Evanjelium je zvestovaním spásy a nie zvestovaním podmienok, za splnenie ktorých spásu „zdarma“ dostaneme“ (s. 90). Veľmi plasticky na obraze (automatu na žuvačky) dobre zrozumiteľnom i pre čitateľov bez teologického vzdelania, Kolárovský znázorňuje, že jediným, čo človek musí urobiť, aby evanjelium platilo aj pre neho, aby mal úžitok z Božieho odpustenia, je veriť; pričom ani vieru nemožno pokladať za zásluhu. Biblicky zdôvodňuje, že platnosť Božieho zmierenia je univerzálna, platí pre celý svet a je výzvou v pokání prijať Božie zmierenie. „Naše pokánie je už len reakciou na to, že nám Boh odpustil. Kajáme sa nie preto, aby nám Boh odpustil, ale ... aby sa Božie odpustenie pre nás stalo živým, v pokání ho prijímame“ (s.92). Na inom príklade - zo súdnej siene - autor približuje, že podobne ako sudcov omilusťujúci výrok aj slovo evanjelia nie len oznamuje, ale tiež udeľuje - sprostredkuje Božiu milosť. Pri pojednaní o vzťahu Ducha svätého a Slova, o konaní Ducha Svätého skrze prostriedky milosti autor uvádza, v čom spočíva rozdiel ev. chápania sviatostí od magického, resp. entuziastického ponímania. Podčiarkuje spätosť Ducha Svätého a slova evanjelia obsiahnutého v Písme Starej a Novej zmluvy. „Keby totiž Duch konal mimo slova Božieho, ako viem, že ide o Ducha Božieho?“ (s. 97) Argumentuje, že v duchovnej kríze sa človek nemá inam obrátiť ako na objektívny sľub milosti v slove evanjelia a sviatostiach; vieru nemožno stavať na pocitoch či „vnútornom duchovnom hlase“, čo nie je nič iné ako ľudský hlas. Entuziastom vyčíta, že istotu milosti a odpustenia robia závislou
na pocite milosti a odpustenia. Proti magickému chápaniu sviatostí namieta: „
Nie je určite spasený ten, čo slovo evanjelia počúva, je chlieb, pije víno a je
pokrstený, ale ten je spasený, čo počúvaním, jedením, krstením prijíma to, čo sa
mu tam dáva“ (s. 102). Na výstižnom príklade dláta - ako prostriedku, nie iba
symbolu sochárovej činnosti, obhajuje tézu, že sviatosti sú prostriedky, ktorými
Boh koná a nie len symbolmi Jeho konania. Kolárovský vedie čitateľov
k rešpektovaniu toho, že Boh si zvolil Slovo, krst a Večeru Pánovu za
prostriedky, ktorými k nám prichádza Jeho milosť. Sumarizujúc autor
uvádza: „Keď uvažujeme o sviatostiach, nemali by sme na ne pozerať v prvom rade
ako na nejaké duchovné aktivity, ale ako na miesto, kde nám Boh zo svojej
milosti podáva ruku k obnove spoločenstva s Ním. Je to miesto, kde nám znie
evanjelium – tá dobrá správa, že Boh s nami neskončil“ (s. 104) „Ak je
evanjelium naozaj evanjeliom – dobrou správou o spasení z milosti pre Kristove
zásluhy, tak sa nepýtam, či mám čítať Písmo, ísť do kostola, počúvať kázne,
pristupovať k Večeri Pánovej. Je samozrejmé, že to chcem počuť od Neho čím
častejšie, že ma miluje, prijíma, odpúšťa a chcem sa čím viac tešiť z Jeho
lásky, a v súženiach a pokušeniach sa o tom uisťovať. Kolárovský používa
v práci jasnú – názornú reč. Na záver štúdie pripojil grafický Stručný náčrt
základných pojmov a ich vzájomných súvislostí a Slovníček pojmov. Tieto umožnia
lepšie porozumenia najmä čitateľom s neteologickým vzdelaním. Nechýbajú ani
odkazy na použitú literatúru a jej zoznam. Pre úplnosť treba dodať, že
Kolárovský, usilujúc sa dodržať stanovený rozsah príspevku do 1. zv. Zborníka,
oproti pôvodnej – na EBF UK podanej práci, v autoreferáte vypustil časti:
Niekoľko poznámok ku krstu svätému a O znovuzrodení a spáse. Keďže sú to pálčivé
témy najmä v diskusii a neraz – v realite života našich zborov až tvrdej
konfrontácii s tzv. charizmatickými kresťanmi, bolo by dobré, aby sa našiel
spôsob, ako aj tieto časti sprístupniť ev. verejnosti. Avšak i bez nich hodno štúdii - autoreferátu uverejnenému v Zborníku venovať pozornosť, lebo pomáha duchovne sa orientovať, ale aj čistejšie veriť, prakticky evanjelicky (evanjeliovo) rozmýšľať a žiť; nehanbiť sa za evanjelické vierovyznanie a vedieť ho obhájiť. A to nie je málo. pre CL 1–2/2003: Martin
Šefranko |