Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2007


Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster


6.5.2007 - 4. nedeľa po Veľkej noci

Piesne: 209;347;224; Antifóna: 32;
Piesne k VP: 300; 460, 453;
Evanjelium: Matúš 11,25-30
Text: Skutky apoštolov 16,22-34

Milí bratia, milé sestry!

Počas uplynulých niekoľkých desaťročí utrpela cirkev vážne škody. K tým najzávažnejším patrí, že nepriateľom cirkvi sa podarilo vo veľkej miere dosiahnuť - nie bez našej viny - sprivatizovanie viery a s tým spojené sprivatizovanie radosti. Množstvo - ba štatisticky, zdá sa, väčšina členov evanjelickej cirkvi - nezahŕňam do toho starých, chorých, nevládnych, tých, ktorí ich opatrujú, či mamičky s malými deťmi - väčšina členov našej cirkvi (iné nespomínam; každý nech si zametá pred vlastným prahom) žije svoju vieru bez spoločenstva. - Žije ju osamotene, privátne; ak vieru vôbec žije... Viera totiž nie je iba názor, ale predovšetkým denne žitý vzťah lásky, dôvery, úcty a poslušnosti Pánovi Ježišovi Kristovi a lásky k blížnym.

Mnohí si vieru sprivatizovali. Tvrdia, že ako a čo veria, aké dôsledky - prejavy má viera v ich živote, je vraj len a len ich privátnou - súkromnou vecou. Nevadí im, že je to v rozpore s Písmom Svätým, na ktorom naša cirkev stojí. Písmo nás napomína, aby sme neopúšťali svoje zhromaždenia (Žid 10,25). Sprivatizovanie viery protirečí aj Augsburskému vyznaniu (AV), ktoré nesie naša cirkev vo svojom mene. AV cirkev definuje ako zhromaždenie - spoločenstvo veriacich (AV čl. 7 a 8), teda hovorí, že cirkev tvoria ľudia, ktorí sa zhromažďujú pri Božom slove a sviatostiach. Podľa AV cirkev nie je súčtom - množinou privátnych veriacich - ľudí bez spoločenstva, ale zhromaždením veriacich.

So sprivatizovaním viery úzko súvisí aj privatizácia radosti. Jedným z príkladov sprivatizovania radosti je neochota k sobášu. Sobáš je pritom skvelou príležitosťou, ako môže byť radosť z toho, že sa muž a žena majú radi, že sa ľúbia, zdieľaná širším spoločenstvom cirkevného zboru. Sobášom sa radosť z lásky stáva už nie len vecou snúbencov, ale na tejto radosti má podiel - teší sa z nej i širšie spoločenstvo príbuzných, komunity i rodiny cirkevného zboru. Sobášom radosť nie je sprivatizovaná, ale zdieľaná, rozmnožená.

Sobášom sa dar lásky medzi mužom a ženou prijíma nie ako samozrejmosť, ale s vďakou - s modlitbou, s Božím slovom a požehnaním. Kto vie s vďakou rozpoznať, že všetko, dobré, čo máme, je Boží dar, tomu nie je zaťažko zdieľať radosť s inými. Ten radosť neprivatizuje - ako sa to stáva pri neochote k sobášu zo strany snúbencov.

Sú aj príklady iných situácií, keď sa širšie spoločenstvo nevie tešiť s tými, ktorí sa chcú so svojou radosťou podeliť. Keď sa ľahostajne zriekame podielu na spoločnej radosti a tým ochudobňujeme sami seba. Ilustráciou toho je - už roky - nízka účasť členov nášho zboru na slávnosti konfirmácie. Ak nepočítame najbližších príbuzných konfirmandov a hostí, domácich viery príde menej ako v bežnú nedeľu. - Nie sme schopní tešiť sa s inými? Na fotografiách v obrazovej prílohe nedávno vydanej knihy o našom cirkevnom zbore to vyzerá inak. Pri posvätení základného kameňa kostola, pri privezení zvonov, pri posviacke kostola, pri inštalácii niekdajších duchovných - všade tam išlo priam o tok - rieku radosti a oslavy Boha. - Čo dnes? Niet sa vari pri konfirmácii z čoho tešiť? Nevnímame dôvod k spoločnej radosti a vďake?

Onú privatizáciu radosti či neochotu a neschopnosť spoločne sa tešiť nespomínam, aby som moralizoval alebo napomínal vás, ktorí chodievate do kostola pravidelne. Spomínam ju, lebo dnešná nedeľa Kantate (spievajte) nás pozýva - priam podnecuje nezostať so svojou vierou a radosťou z Boha sám. Nedeľa Kantate (spievajte) nám pripomína: Nenechajte si zdroje vašej viery a radosti zarásť machom, zarásť burinou.  Neprivatizujte si vašu vieru a radosť. Nanovo objavte silu, ktorá tkvie vo viere  - v radosti z Boha.

Pavel a Sílas mali dostatok dôvodov k malomyseľnosti, a k reptaniu. Nespravodlivo zbití a zajatí, sedia vo vnútornom väzení - v najtemnejšom žalári s nohami zovretými do klady. Namiesto reptania, výčitiek a otázok: „Bože, prečo?“ sa okolo polnoci modlia spevom a chvália Boha (Kto vie, či nespievali hymnu všetkých väznených: Otvorte mi krásnu bránu... /ES č. 211/ ˘). Títo muži sa modlia, spievajú a chvália Boha preto, lebo veria, že Pán Boh ich ani v najväčšej núdzi a pochybnostiach nenechá v „štichu“, že Hospodin na nich nezabudol. Veď kríž Ježiša Krista je znamením, že nie sme Bohom zabudnuté, ale nadovšetko milované a draho vykúpené Božie deti.  Dôvera v Božiu lásku a blízkosť podnes pôsobia oslobodzujúco; pochybnosti a úzkosť menia na nádej.

Pri Pavlovi a Sílasovi - sťa odpoveď na ich chválospev - nastalo zemetrasenie. - Ako na objednávku. Dvere väzenia sa otvorili a väzňom sa uvoľnili okovy. Je tu možnosť  úteku z väzenia, možnosť dostať sa na slobodu. No Pán Boh má iný plán. On chce oslobodiť ľudí z vnútornej neslobody, z ich stratenosti - zatratenosti. Hospodin otvára aj iné dvere, ako dvere väzenia. Žalárnikovi - pánovi riaditeľovi Ústavu na výkon trestu odňatia slobody, na zvesť Božieho slova cez apoštolov, otvára Pán Boh dvere srdca. Žalárnik hlboko dotknutý evanjeliom, túži patriť živému Bohu. Preto sa nechá pokrstiť i so svojou domácnosťou. Vieru a radosť z odpustenia, radosť z toho, že je prijatý Bohom, si pán riaditeľ väznice neprivatizuje. Krst prijíma on i jeho domáci. Neplatí to, čo u nejedného z našich súčasníkov: Viera či radosť z Boha je moja súkromná vec, ale biblické: „Ja a môj dom budeme slúžiť Hospodinovi“ (Joz 24,15).

Pokušenie privatizovať si vieru či radosť z Boha nás neobchádza. Náš text zo Skutkov apoštolov je však mocným svedectvom, že spoločný spev - modlitby môžu otvoriť nielen dvere, ale otvoriť aj srdcia ďalších ľudí pre vieru v Ježiša Krista. Preto si neprivatizujme vieru, ani radosť z Boha. Preto Ho spoločne oslavujme - aj tu, na službách Božích, na ďalších podujatiach v našom cirkevnom zbore i cirkvi. Znovu a znovu objavujme, aká moc je v spoločnej oslave Boha. Oslavujme Hospodina, verme v Ježiša Krista a radujme sa z Neho - nie len privátne, ale aj spoločne, verejne. Veď ktovie, koho skrze to môže Pán Boh priviesť k novému životu. Aj naše oslavovanie Boha - slovom i životom - si Pán cirkvi môže použiť ako prostriedok, ktorým otvára srdcia ďalších ľudí pre vieru, pre život  večný.

Dnes sme pozvaní tiež k spovedi a k Večeri Pánovej (VP). Zaradenie spovede pred VP v našej ev. cirkvi chce vyjadriť, že len ten, kto úprimne vyznal hriechy, môže Boha vskutku oslavovať. Aj VP - nazývaná podľa pôvodného biblického výrazu eucharistiou - vďakyvzdaním - nás volá k vzdávaniu vďaky Bohu, k oslavovaniu Hospodina, nie seba. Pokúsim sa to priblížiť na príbehu.

Počas jednej verejnej prednášky prišla s prednášateľom aj jeho manželka. Pred prednáškou i v priebehu celého manželovho vystúpenia ho ustavične fotografovala. Blesk aparátu blýskal a spúšť cvakala. Viacerí sa tíško - ironicky usmievali a šepkali si: „Dotyčný zrejme potrebuje publicitu - mať dojem, že je uznávaný“. Iní sa mrzuto pýtali: Má vôbec tá pani vo fotoaparáte založený film? Každopádne otázka osobného uznania tu jednoducho bola.

Kto chce byť uznávaný, ocenený, byť veľký v očiach iných, ten musí na verejnosti vyzerať čo najlepšie - stáť v čo najlepšom svetle. Štvrtou nedeľou po Veľkej noci i celou zvesťou Písma sme volaní k oslavovaniu Boha. On, náš Pán, nešiel cestou tých, ktorí sú v očiach sveta múdri, slávni a mocní. Naopak, ponížil sa a v Ježišovi prišiel ku všetkým, ktorí sú preťažení bremenom hriechu a životných problémov (por.  Mt 11,28). Večera Pánova je toho jasným dokladom; svedectvom, že Boh sa skláňa k nám - hriešnikom. A Ježiš chváli nebeského Otca, že sa nevyjavil iným spôsobom. Boh nepotrebuje blesky fotoaparátov, ani svetlá reflektorov či objektívy kamier. On je slávny. A Jeho sláva sa stáva zrejmejšou, keď Ho my, nehodní a hriešni, chválime slovom i životom.

Pripojme sa k tomuto chválospevu. Aj našu oslavu Boha si Pán  môže použiť ako prostriedok, ktorým otvára srdcia ďalších ľudí pre vieru, pre večný život. Amen.

Pramene:

Ralf Jung:  Andacht /14.5./ in: Feste-Burg-Kalender 2006 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 2005);
Manfred Weingarten: Andacht /27.4./ in: Feste-Burg-Kalender 1997 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 1996);
Jaro Křivohlavý: O vděčnosti (vyd. Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 2007).
   

späť