Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2007


Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster


22.7.2007 – 7. nedeľa po Sv. Trojici

Piesne: 208, 230, 199, 225; A: 56
Epištola:  Rímskym 6,19-23;    
Evanjelium: Marek 8,1-10;
Text: Skutky apoštolov 9,6: “Čo chceš, Pane, aby som činil?“

Milí bratia a milé sestry!

Zažívame horúce, ba, pokiaľ nám pamäť siaha, vari najhorúcejšie dni. Horúce, priam pálčivé sú však i viaceré otázky. Otázky, pred ktorými by sme sa azda najradšej ukryli, ako sa snažíme schovať pred horúčavou. Ktoré sú to otázky? – Možno bude lepšie začať tým, keď si povieme, ktoré otázky to nie sú.

Rímsky biskup – pápež – nedávno vyhlásil, že len katolícka  cirkev (cirkev, ktorú on vedie), je pravou kresťanskou – Kristovou cirkvou. Hoci to vyhlásenie znie ako málo citlivé, či pre niekoho až ako provokatívne, pre nás, evanjelikov by otázka: ktorá cirkev je pravou, nemala byť pálčivou. My sa predsa chceme držať Písma Svätého a v ňom na ňu nachádzame odpoveď. Okrem toho tiež vieme, že pápež nie je neomylný. Keď sa držíme zvesti Písma, ak v ňom budeme hľadať odpoveď na otázku pravosti cirkvi, potom ak by brat   rímsky biskup povedal i čosi nepatričného, nemusí to nás, evanjelikov, páliť, prílišne zamestnávať. Veď predsa, na rozdiel od našich katolíckych bratov vieme, že pápež nie je neomylný. Nebolo by múdre venovať jeho výrokom toľko pozornosti, ako by neomylný bol.

Čo hovorí o pravosti cirkvi Písmo Sväté - Biblia? Tá hovorí niečo, čo pôvodne zaznelo do situácie cirkevného zboru v Smyrne, avšak z čoho si aj všetci súčasní kresťania bez rozdielu vierovyznania môžeme zobrať ponaučenie: „Poznám... rúhanie (ľudí), ktorí hovoria o sebe, že sú Židia“ /rozumejme: že sú pravou cirkvou/, a nie sú, ale sú satanovou synagógou“ /čiže zhromaždením tých, ktorí sú proti Bohu/ . ... „Buď verný až do smrti a dám ti veniec života!“ (Zjav 2,9b.10b) – Toto, vernosť Bohu, nás má zaujímať, páliť; to má byť pre nás horúcou témou.

Z 2. Listu Timoteovi (2,19) sa o tom, ktorá cirkev je pravá, kto je

pravý kresťan, smieme naučiť toto: „Pevný základ Boží predsa stojí a má túto pečať: Poznal Pán svojich! a: Odstúp od neprávosti každý, kto vyznávaš meno Pánovo.“  Keď Pán Ježiš Kristus, ktorý je  podľa Písma Hlavou kresťanskej cirkvi (Ef 4,15; Kol 2,19), pozná svojich, potom otázka pravosti cirkvi, toho, kto je pravým/nepravým kresťanom, nie je pálčivou. Tie veľké, horúce témy nie sú otázky o pravosti cirkvi; veď do neba – či sme evanjelici, katolíci, baptisti alebo kresťania iných vierovyznaní – nepôjdeme hromadne, kolektívne. – Azda tak, že v zástupe za bratom generálnym biskupom Klátikom pôjdeme my, evanjelici, za pápežom zas – v jednom šíku – katolíci... Nie, do neba sa nevchádza masovo, ale jednotlivo – obrazne povedané cez turniket. – Cez ono otáčavé vstupné zariadenie, ktoré poznáme napr. z predajní istého supermarketu (Billa).

        Tie horúce témy, pálčivé otázky sú teda: vernosť Bohu až do smrti a: Odstúpenie od neprávosti. To konkrétne značí, že nesmieme zostávať ľahostajní. Veď množstvo neprávosti na svete je dôsledkom ľahostajnosti. Odstúpiť od neprávosti znamená, že nebudeme ľahostajní, sebeckí, zameraní hlavne na seba, na svoje ambície, ale podľa príkladu Pána Ježiša Krista nám bude záležať na núdznych, trpiacich i na tých, ktorí žijú bez Boha na svete.

        Ježiš Kristus odišiel z domu svojho nebeského Otca, opustil slávu a bohatstvo, ktoré Mu právom patrili, aby sa priblížil k nám – ľuďom, aby nám pomohol dostať sa z hriechu do nového života, žiť v dôstojnosti Božích detí. To nešlo bez obete. – Bez toho, aby Ježiš prinášal mnohé obete a my vieme, že pre nás – z lásky k nám – obetoval i samého seba, svoj čistý, nevinný život.

Čo sme ochotní urobiť pre tých menej šťastlivých v našom svete ako sme my sami? Ako by sa zmenila naša cirkev, keby si čím väčší počet jej členov kládol otázku: Čo by robil Ježiš na mojom mieste! – a potom by podľa toho konali?! Ak je pálčivou témou: Odstúpenie od neprávosti a vernosť Pánu Bohu, potom je dobré pripomínať si, že ešte nikto na svete neprekonal ľahostajnosť či sebectvo tak úspešne, ako Ježiš Kristus. Keby sme Ho začali nasledovať, bez strachu z toho, že nás to aj zabolí, že nás to bude stáť obete – a ináč to nejde, veď Ježišov život bol obetavý; keby sme bez strachu – s odvahou viery začali nasledovať Krista, potom by sa náš svet, prinajmenšom naša cirkev, zmenili v mnohom k lepšiemu.

Ak sa budeme každý vo svojom postavení, či už ako robotník, roľník, živnostník úradník, učiteľ, lekár, vplyvný či celkom obyčajný človek pýtať: Čo by robil na mojom mieste Ježiš? – Čo chce On, aby som robil? – Ak to bude naša inšpirácia v živote i v túžbach, potom sa mnohé okolo nás i v nás bude meniť k lepšiemu.

Je však pravdou, že prinášanie obetí  je pre veľkú časť súčasných kresťanov zabudnutým umením. Na rozdiel od prvých kresťanov sme si zvykli žiť sami pre seba. Prestali sme byť soľou zeme, svetlom sveta, cirkvou, ktorá nie je uzavretá, ale je tu pre druhých. Zvykli sme si žiť pre seba. Svoje pohodlie, zabezpečenie a kľud – len nech nás nikto nevyrušuje a kiež nám všetci dajú pokoj... – máme až príliš radi, než aby sme vzali na seba aj obeť – slovami Písma: brali svoj kríž (na seba) deň po deň, a tak nasledovali Ježiša (L 9,23).

Saul, neskorší apoštol Pavel sa pýtal: “Čo chceš, Pane, aby som činil?“(Sk 9,6). A keď konal to, čo mu Ježiš Kristus kázal, mohol vyznať: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus“ (G 2,20a) a: „Veď ja som najmenší z apoštolov, ani nie hoden volať sa apoštolom... Ale z milosti Božej  som čo som, a Jeho milosť nebola pri mne daromná. Veď viac som sa napracoval ako oni všetci, no nie je, ale milosť Božia, ktorá je so mnou“ (1K 15,9-10). Keď sa Pavel sa pýtal: “Čo chceš, Pane, aby som činil?“, keď prestal byť zameraný na svoje ambície, vykonal nesmierne požehnané dielo. Od neho pochádza veľká časť spisov Novej zmluvy. Založil tiež kresťanský cirkevný zbor v meste Tesaloniky (Sk 17,1-9) – Solúne, odkiaľ k nám  neskôr prišli vierozvestovia Cyril a Metod. No prv, ako vyznal, že sa viac  napracoval ako ďalší apoštolovia, musel zmeniť vo svojou žití veľa vecí; musel radikálne prehodnotiť význam a zmysel svojho členstva v starozmluvnej cirkvi. Píše o tom v Liste Filipským (3,4-11): „Ja by som mohol dúfať aj v telo.

Ak si niekto iný myslí, že môže dúfať v telo, tým skôr ja.  Bol som obrezaný ôsmeho dňa, som z rodu Izraela, z kmeňa Benjamínovho, Hebrejec z Hebrejcov, farizej čo do zákona, horlivý prenasledovateľ cirkvi, a bez úhony čo do spravodlivosti podľa zákona. Ale čo mi bolo ziskom, uznal som pre Krista za stratu. A iste aj pokladám všetko za stratu pre nekonečne vzácne poznanie Ježiša Krista, svojho Pána, pre ktorého som všetko stratil a všetko pokladám za smeti, aby som Krista získal, a aby som aj sám bol v ňom ako taký, ktorý nemá vlastnej spravodlivosti zo zákona, ale z viery v Krista, teda spravodlivosť z Boha, (založenú) na viere, aby som poznal Jeho, aj moc Jeho vzkriesenia, mal účasť v Jeho utrpeniach, bol Mu podobný v smrti - aby som nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych. To už nebolo o ambíciách, zbožnosti či slušnosti, na ktorej si Pavel zakladal, ale o pokornej a horlivej službe pre Krista, o ochote prinášať obete, trpieť pre vieru v Pána Ježiša. A v 1. kapitole Listu Filipským (1,20-21) Pavel vyznáva: „Vrúcne čakám a dúfam, že v ničom nebudem zahanbený, ale že so všetkou otvorenosťou ako vždy, tak aj teraz, len Kristus bude oslávený na mojom tele, už či životom, a či smrťou. Lebo mne žiť je: Kristus, a umrieť: zisk.“

Milí bratia, milé sestry, ak veríme v Pána Ježiša Krista, ktorý opustil nebeskú slávu, ktorá Mu patrila, aby nás obeťou svojho svätého života vytrhol z hriechu a preniesol do nového života; ak veríme, že nikto na svete neprekonal ľahostajnosť či sebectvo tak úspešne, ako Ježiš Kristus, nech potom, to, čo nás páli, je pýtanie sa: Čo by robil Ježiš – čo chce Ježiš Kristus, aby sme my robili? Nech to, čo nás páli, je nasledovať Baránka Božieho, kamkoľvek by šiel (por. Zjav. 14,4). Amen.

Prameň:
Charles Sheldon (z knihy: v Jeho šľapajách, vyd. EvS Bratislava v r. 2007)
    

späť