Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2007


Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster


25.2. 2007 – 1. pôstna nedeľa

Piesne: 211, 106, 82, 220; Antifóna: 30;
Žalm 25,1-10 ; Evanjelium: Marek 1,9-15;
Text: 1. Mojžišova /1M/ 3,1-9

Milí bratia, milé sestry!

Život každého z nás je príbeh, Jedna scéna príbehu strieda druhú. Niekedy je to scéna krásna, nádherná, inokedy smutná či až strašná. Rok je možno jedna kapitola.

Aj keď sa stretnú dvaja ľudia – kdesi na ulici, spravidla neriešia matematické problémy, ale hneď po pozdrave sa pýtajú: Ako sa máš? Čo máš nového? – Inými slovami: Porozprávaj mi časť svojho príbehu, chcem o tom počuť viac. Je to tak preto, lebo príbeh je rečou srdca. Mnoho ľudí trávi piatkový večer tým, že si pozrú film, doma v televízii alebo v kine, či začítajú sa do knihy. Keď to robíme, možno si ani neuvedomujeme, že pozeráme filmy/čítame knihy preto, aby sme v príbehu druhých našli niečo, čo nám pomôže porozumieť nášmu  príbehu, nášmu vlastnému životu. Všetky veľké príbehy majú približne rovnaký scenár:

1. Na začiatku bolo všetko v poriadku.
2. Potom sa čosi zásadne pokazilo.
3. Treba vybojovať veľký zápas a objaví sa hrdina, ktorý spôsobí zmenu.
4. Život môže pokračovať.

Z Biblie je zrejmé, že ak existuje príbeh, existuje aj autor. – Boh, Tvorca všetkého, čo je dobré, krásne a pravdivé. Chce, aby sme boli nielen divákmi, ale súčasťou Jeho veľkého príbehu. Pán Boh nám - skrze našich rodičov - dal z lásky život a túži, aby láska aká vládne medzi osobami Trojice - Bohom: Otcom, Synom i Duchom Svätým, panovala aj medzi nami a Bohom i medzi nami a ľuďmi. Z 1M 3. kapitoly sme počuli, že sa čosi zásadne pokazilo. Ľudia urobili niečo, o čom dopredu vedeli, že je to zlé, že Pán Boh si to nepraje, ba výslovne to zakázal.

Na Slovensku sme pred časom mali istého pána ministra spravodlivosti, ktorý pri závažných trestných činoch razil zásadu: 3x a dosť. No v príbehu zo záhrady Éden – v príbehu z raja sa ukázalo, že v skutočnosti platí: 1x a dosť. Jedna príležitosť stačila, a všetko bolo pokazené. Nenapraviteľne pokazené. Stalo sa, čo už nebolo možné vrátiť späť.

Existujú spory o tom, aké ovocie zo zakázaného stromu zjedli ľudia v záhrade Éden. Biblia o tom nehovorí. To, že ide o jablko – teda myšlienka, ktorá sa všeobecne ujala, má 2 príčiny. Jablko je v našich končinách najbežnejším druhom ovocia. Okrem toho, dlho sa v cirkvi používal latinský preklad Písma Svätého a v latinčine sa slová hriech /malum/ a jablko /malus/ líšia iba jediným písmenkom. Zrejme i vďaka dlho zaužívanému latinskému prekladu sa domnienka, že zakázaným ovocím bolo jablko, pevne udomácnila. Naproti tomu židovskí vykladači Písma Svätého sa nazdávajú, že išlo o figu. Adam s Evou si totiž pospínali zástery, oné trápne bikiny, z figového lístia. Teda pravdepodobne zo stromu, z ktorého jedli zakázané ovocie.

Aké to bolo ovocie v skutočnosti, na tom vôbec nezáleží. V pokoji môžete kupovať a jesť aj jablká aj figy. Podstatou veci bolo, že ľudia neverili Bohu. Boh – a znie to až obludne, stratil ich dôveru. Skúšali, či by to bez Neho nebolo lepšie. Keď stratí premiér či minister dôveru parlamentu, je možné ich vymeniť. Vieme však domyslieť, čo sa udeje, keď Boh stratí dôveru ľudí? Pokusy vyslovenie nedôvery Bohu môžu mať tisícky, ba milióny podôb. No výsledok je vždy opadne rovnaký. Niečo sa nenapraviteľne pokazilo. Stalo sa a už sa to nedá vrátiť späť. 1x a dosť. – Všetko je pokazené.

Bolo by nemúdre pýtať sa: Čia je to vina? Respektíve tvrdiť: Bez nás to začalo, a my sa v tom nevinne vezieme!... Ako ľudia, ktorí zhrešili vyzerali, čia je to vina, že sa v našom  svete niečo zásadne pokazilo, zistíme, keď sa pozrieme do zrkadla. Každý muž je Adam a každá žena Eva. Biblické rozprávanie o tom, ako človek opúšťa Boha, ako Bohu vyslovuje nedôveru, to je náš vlastný príbeh. Nie sme v ňom nevinne. Je to príbeh o nás, o ľuďoch, ako sme my. O našej prítomnosti, minulosti i budúcnosti. Je to reč o tom, čo je nenapraviteľne pokazené. Biblický príbeh z 1M 3. kap. nevynáša rozsudky nad podobou sveta. Čo stvoril Boh, to bolo dobré. Príbeh o páde do hriechu nás nevedie tam, kde je všetko škaredé. K pádu došlo tam, kde sa ľuďom darilo najlepšie. Boli tam sympatický muž a krásna žena. Záhrada plná sladkého ovocia a možnosťou odpočinku v príjemnom tieni. Dobrý priestor pre život. Všetko, čo tam mohli spoločne prežívať, mali pred sebou. Mali krásnu budúcnosť, no vybrali si to, čo prežívať nemali. Mali hojnosť, netreli biedu. Mali voľnosť, neboli neslobodní. Hospodin im dával najavo, že je tu pre nich. Jeho sme sa smeli  pýtať, čo je dobré a čo zlé. Dali sme však najavo, že o to nestojíme. Pokušiteľ nám nenavrhuje čosi odpudivé. Snaží sa nás presvedčiť, že keď odmietneme  Božiu blízkosť, že sa náš život stane bohatším. Až potom to bude skutočne to pravé.

Biblia neukazuje na nijakého dávneho Adama či Evu. Ukazuje na mňa – na teba. Vravieť, že na vine je akísi cudzia moc, diabol, had, či nejakí dávni ľudia kedysi,  je nedorozumenie. Na vine som ja, ty, každý z nás. Radi hľadáme vinníka mimo seba. Z čoho potom vyplýva: Nech to potom on aj odčiní. Nech sa postará o nápravu. Takéto bývajú ľudské požiadavky. Na prekvapenie, Boh sa k nim stavia vážne. Stvoril muža  ženu ako slobodné bytosti. Počítal s tým, že nedokážu žiť ako jeho stvorenia. A tak im vraví, že to majú skúsiť znovu. Dar reči, ktorý zneužil had, aby ľudí zviedol k zlému, používa Pán Boh, aby nás povzbudil k dobrému. Prišiel ako prvý. Nečakal, kým sa sami spamätáme. Sám začína nápravu, odčiňuje neodčiniteľné. A podnes v tom pokračuje: Slovom Ježiša Krista nás hľadá a zvestuje nám evanjelium – radostnú správu, že je možné začať nanovo. Kde mal byť koniec, Boh robí nový začiatok. Dáva nám vedieť, že Jeho srdce horí láskou k nám. – K nám, ktorí sme Mu vyslovili nedôveru.

Možno ste videli film Titanic. V jednej z jeho najpôsobivejších scén stojí pri západe slnka hlavná hrdinka Rose /:rous:/ na zábradlí zadnej časti lode, má zavreté oči  a Jack /:džek:/, ktorý jej predtým zachránil život, ju odzadu drží a pýta sa jej: Veríš mi? To je otázka, ktorú Boh kladie nám: Veríš mi? Pán Boh sa usiluje po celý náš život získať si nás. Podobne ako hrdina filmu Titanic, Jack, oslobodil Rose z malého príbehu, v ktorom žila a v ktorom sa cítila sťa zajatkyňa  a pozval ju do vzťahu krásy, radosti a dôvery, tak nás Hospodin volá z našich malých príbehov do nového – Božieho krásneho a dôverou naplneného príbehu.

Pán Boh sa nás pýta: Veríš mi? Nie je to akási lacná romantika. Koniec koncov, tak to nebolo ani v Titanicu. Jack a  Rose sa predierajú vodou sa napĺňajúcou loďou, z jej podpalubia hore. Všade vôkol vládne panika. Ľudia sa topia. Jack ťahá Rose na najvyšší bod potápajúcej sa lode. - Tam, kde sa jej kedysi pýtal: Veríš mi? Avšak z Titanicu niet úniku. Tesne predtým, ako klesne loď definitívne na dno oceánu, vraví Jack Rose: Nepusť sa mojej ruky. Bude to horšie, než sa to obráti na dobré. Nadýchni sa a nepusť sa ma! Obklopujú ich topiaci sa ľudia - odsúdení na smrť. Voda je taká studená, že bodá do tela ako nôž. Krása, romantika skvostnej lode mizne. Raj je stratený.

Pravdu povediac, v živote sme aj my stroskotanci na „Titanicu“. Sme stratení na mori. Náš život sa stratí v mori času. No Ježiš robí čosi podobné, čo Jack. Ten trval na tom, aby Rose vyliezla na trám a on sám pomaly zomiera podchladením. Umrel, aby jeho milovaná Rose mohla žiť. Ježiš Kristus umrel, aby si mohol žiť - ja i ty. Život a smrť Ježiša Krista dávajú odpoveď na otázku: Čo Boh voči mne/voči tebe cíti. Tam, kde sme sa my od Hospodina vzdialili, kde sme stratili raj, prišiel Ježiš, aby nás zachránil. Nikto nás tak nemiloval. Už vieme, čo je v Božom srdci: Je plné lásky k nám. Zostáva zodpovedať si: Čo poviem – čo povieš Bohu: Vyslovujem Ti nedôveru. Alebo: Verím Ti. ? Amen.

Pramene:
Jaroslav Vítek – kázeň /povedaná v Brně  /zbor  ČCE, Brno II/ – 13.2. 2005/;  
John Eldredge: Velký příběh  /vyd. Návrat domů, Praha 2006/;  
Bengt Pleijel: Brána viery otvorená /vyd. Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1992/.
  

späť