ECAV Ružomberok
Kázne v roku 2009
Úvod
História
Kázne v r. 2009
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2009
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku

A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01

044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk
14.6.2009 - 1. nedeľa po Svätej Trojici

Piesne: 233, 544, 203, 652
Kázňový text: Žalm 73

1. Žalm Ásáfov
Vpravde dobrý je Boh k Izraelovi, k tým, čo sú čistého srdca.
Ale mne sa takmer uchýlili nohy;
skoro sa pokĺzli moje kroky.
Lebo som závidel chvastavým,
keď som zrel blaho bezbožných;
lebo netrpia muky;
zdravé a vypasené je ich telo;
nelopotia sa ako smrteľník
a nesužuje ich, čo trápi ľudí.
Preto im pýcha hrdlo obvíňa
a plášť násilia ich priodieva.
Z tuku im oko vyčnieva,
srdce im prekypuje výmyslami,
posmeškujú a zlomyseľne hovoria;
zvysoka vravia o útlaku.
Ústa dvíhajú proti nebu
a jazyk sa im vozí po zemi.
Preto sa obracia k nim ľud
a napája sa hojne.
A vravia: Akože by vedel Boh?
Či Najvyšší má vedomosť o tom?
Hľa, to sú bezbožní:
hromadia bohatstvá,
súc večne bezpeční.
Veru, darmo som si zachovával
srdce čisté
a v nevinnosti umýval si dlane.
Bol som neprestajne bitý
a každé ráno trestaný.
Keby som si bol povedal:
Podobne budem rozprávať,
tak by som sa bol spreneveril
rodu Tvojich detí.
Keď som sa to snažil pochopiť,
zdalo sa mi to trápením,
kým som nevošiel do Božích svätýň
a nepochopil som ich koniec.
Veru, na klzké miesto ich staviaš
a rozbíjaš ich na trosky.
Ako rýchlo vyjdú navnivoč!
Miznú a hrôzou zahynú!
Ako sen mizne po prebudení, Pane.
tak zavrhneš ich obraz,
keď sa prebudíš.
Keď sa mi srdce rozhorčovalo
a bodalo ma vo vnútri,
hlúpy som bol a nevedomý;
voči Tebe bol som ako zvieratá.
Ja som však stále s Tebou,
držíš ma za pravicu.
Vedieš ma svojou radou
a potom do slávy ma prijmeš.
Kohože mám na nebi?
A keď som s Tebou,
netúžim po zemi.
Aj keď mi hynie telo i srdce,
Boh mi je skalou srdca naveky
a mojím údelom.
Lebo hľa, zahynú,
čo sa vzďaľujú od Teba,
zničíš každého, kto Ti je neverný.
Ale mňa blaží Božia blízkosť.
V Hospodinovi, Pánovi
mám svoje útočisko,
aby som všetky Tvoje skutky
zvestoval.

Autor tohto žalmu nám umožňuje nazrieť do svojho myšlienkového sveta; ukazuje, aká veľká myšlienková zmena sa v ňom odohrala. Ide o postoj k určitému javu či problému, ktorý trápil ľudí pred tisícročiami a trápi nás aj dnes. Ide o tento problém: Mnohým z tých, ktorí nerešpektujú ani Božie, ani ľudské zákony, sa vodí dobre, a tým, ktorí sa dôsledne pridŕžajú etických zásad, sa často vodí zle. Kto sa zamýšľa nad touto vecou, kladie si otázku, či je to v poriadku, či to tak má byť, či by to nemalo byť práve naopak.

Ba v takom uvažujúcom pozorovateľovi vzniká závisť voči tým, ktorí bezohľadne šliapu po Božích i ľudských právnych princípoch, ktorých nebrzdia nijaké vnútorné zábrany, a napriek tomu, alebo práve preto si žijú v blahobyte. To je východiskový postoj človeka, ktorý sa v žalme k nemu úprimne priznáva: Ale mne sa takmer uchýlili nohy; skoro sa pokĺzli moje kroky. Lebo som závidel chvastavým, keď som zrel blaho bezbožných.
    
Opis týchto ľudí v prečítanom žalme je veľmi sugestívny a oddá sa mu venovať pozornosť. Prvá vec, ktorá nás šokuje, je, že títo ľudia odpísali Pána Boha zo svojich úvah o živote. Boh by mal mať rozhodujúce slovo v každej myšlienke o ľudskom živote, ale oni Ho celkom ignorujú. Ignorujú Ho nielen prakticky, ale svoj postoj odôvodňujú aj formulovaným tvrdením. A vravia: Akože by vedel Boh? Či Najvyšší má vedomosť o tom? Kresťanskí rodičia prízvukujú svojim deťom od malička: Pán Boh ťa vidí, On vie o všetkom, čo robíš, čo hovoríš, čo myslíš. To nie je umelá pedagogická pomôcka, ale je to veľká pravda o ľudskom živote. Šťastní sú ľudia, ktorí si od malička cez celý život zachovajú túto veľkú pravdu, lebo to je vynikajúca smernica duchovného rastu.

Ale ľudia, o ktorých hovorí žalm, striasli zo seba túto veľkú pravdu. Cynicky sa posmievajú z myšlienky, žeby ich Boh videl, keď kráčajú krivými cestami, keď prekrúcajú právo, keď  nehanebne klamú, keď sa dopúšťajú podvodov veľkého kalibru, keď idú cez mŕtvoly za svojim cieľmi. A keď im dakto pripomenie, že sú zodpovední pred najvyššou inštanciou sveta, alebo keď sa ozve ich vlastné svedomie, majú naporúdzi autosugestívne uspávadlo: Akože by vedel Boh? Či Najvyšší má vedomosť o tom? Musel byť skvelý pozorovateľ autor tohto žalmu, keď tak výstižne o nich hovorí. Keby žil dnes, musel by zopakovať to isté. Aj tento žalm, popri mnohých iných, je aj pre našu generáciu žalmom o prítomnosti.
    
Žijú si dobre, by veľmi dobre títo ľudia, veď práve lákavá vidina veľkých výhod, veľkých ziskov je dominujúcim motívom všetkého, čo robia. Toto je ich cieľ, a o ňom platí v tom najhoršom zmysle zlopovestná veta: Cieľ posväcuje prostriedky. Ich blahobyt kreslí autor žalmu plastickými slovami: Netrpia muky; zdravé a vypasené je ich telo; nelopotia sa ako smrteľník a nesužuje ich, čo trápi ľudí. ... Z tuku im oko vyčnieva. ... Hľa, to sú bezbožní: hromadia bohatstvá, súc večne bezpeční.
    
Okrem vedomého a zámerného ignorovania Pána Boha sú tu aj ich ďalšie charakteristické črty. Ich opis v žalme by sa dal voľne parafrázovať takto: Opájajú sa úspechmi, preto im stúpa pýcha do hlavy. Svoju pýchu nosia ako skvostný náhrdelník a násilie je ich slávnostným odevom. Ich myšlienkový stroj sa nezastaví, ale čo z neho vychádza, to je jeden zlý zámer za druhým. Ich reči sú plné posmechu a ohovárania, silnými slovami zastrašujú ľudí. Jeden výstižný parafrázujúci preklad reprodukuje 9. verš s použitým nie veľmi komorného výrazu takto: Rozdrapujú si papule a rúhajú s nebu, ich zlý jazyk neušetrí nikoho na zemi.
    
Takto ich vidí autor žalmu, ktorý vie pustiť svoju kritickú sondu hlboko pod povrch. Kladie si však otázku: Koľko je tých, čo vidia veci v tomto pravom svetle? Jeho odpoveď je veľmi smutná: Preto sa obracia k nim ľud a napája sa hojne. Autor chce povedať: Veľký je zástup tých, čo ich obdivujú, čo sa nekriticky hojne napájajú ich slovami, ich úspechmi a možno aj odrobinkami, čo padajú z ich stola. Veľký je zástup tých, čo sú okúzlení povrchným divadlom, okázalosťou. Žalmista je veľmi smutný z toho, že je tak mnoho duchovne krátkozrakých a primitívnych ľudí. Ba priznáva, že aj on sám prechádzal cez štádium ťažkého pokušenia.

Hovorí, že on si zachovával čisté srdce a nevinné ruky a napriek tomu ho stíhalo utrpenie a prenasledovalo nešťastie. Ba prežil aj záblesk pokušenia, či by sa nemal preorientovať, či by nemal aj on žiť ako tí úspešní arogantní cynici. Okamžite odohnal tú hroznú myšlienku, veď keby bol podľahol tomuto pokušeniu, bol by sa vylúčil zo spoločenstva Božích detí. A predsa ho celá vec neprestajne trápila; usiloval sa to pochopiť, porozumieť, no neviedlo to k cieľu.
    
Zásadný obrat v jeho myslení nastal, keď sa  na tých ľudí pozrel Božími očami. Keď som sa to snažil pochopiť, zdalo sa mi to trápením, kým som nevošiel do Božích svätýň a nepochopil som ich koniec. Veru, na klzké miesto ich staviaš a rozbíjaš ich na trosky. Ako rýchlo vyjdú navnivoč! Miznú a hrôzou zahynú! Ako sen mizne po prebudení, Pane, tak zavrhneš ich obraz, keď sa prebudíš. Kým sa človek obmedzuje len na vlastný rozum, vidí iba krátky úsek cesty. V Božej prítomnosti, pri modlitbe, pri modlitebnom myslení otvára sa človeku nová perspektíva. Vtedy vidí aj to, čo by mu inak zostalo zahmlené.
    
Tí, ktorí si myslia, že sú naveky bezpeční, tí, ktorých mnohí obdivujú a závidia im, tí stoja na veľmi klzkom mieste. Po relatívne krátkej dobe vonkajších úspechov prichádza veľký pád. Ani vtedy, keď si myslia, že sa s Bohom načisto rozišli, nemôžu sa v skutočnosti vytrhnúť spod Jeho kontroly. Keď sa rozhodli žiť v sebaklame, Pán Boh ich necháva v tomto sebaklame, ale to je cesta k tragickému koncu. I keď si mysli, že ich blahobyt je ten najlepší životný údel, aký môžu mať, tak je to strašný sebaklam, ak ten blahobyt dosiahli za cenu toho, že šliapali po svojej vlastnej duši, a tak jej uškodili alebo ju stratili. Pripomíname si slová Pána Ježiša: Čo prospeje človeku, keby i celý svet získal, ale svojej duši by uškodil? I keď si tí ľudia myslia, že ich Boh nevidí a že si Najvyšší nevšíma ich výčiny, tak ich On napriek tomu predvolá pred svoj súd.
    
Toto si uvedomil autor žalmu, keď vošiel do Božej svätyne, keď sa pozrel na vec tak, ako ju vidí Boh.  V tej chvíli spoznal, v akom nebezpečenstve bol on sám, keď pozeral na úspešných arogantných cynikov iba svojimi ľudskými očami. Zo stanoviska nového poznania pozerá takmer s hrôzou na svoje predošlé myšlienkové postupy: Mne sa takmer uchýlili nohy; skoro sa pokĺzli moje kroky.   Keď sa mi srdce rozhorčovalo a bodalo ma vo vnútri, hlúpy som bol a nevedomý; voči Tebe bol som ako zvieratá. Teraz však bol natrvalo vyliečený zo závisti, pochopil, že cesta tých ľudí nemôže byť jeho cestou.
    
Ale pevný bod života potrebuje každý. Tamtí ho hľadali v pohodlí, blahobyte, v pocite nadradenosti, lenže to je iba zdanlivo pevný bod, lebo ten každého sklame. Existuje pevný bod, ktorý nesklame? Autor žalmu ho našiel v Pánu Bohu, a vtedy jeho srdce dosiahlo plný pokoj. I keby musel prežívať biedu, i keby musel prechádzať cez choroby, aj veľmi ťažké choroby, Pán Boh vysoko prevyšuje všetko toto. Je šťastný, že môže navždy žiť v blízkosti Pána Boha. Raduje sa z toho, že ho Pán Boh drží za pravicu a vedie ho podľa svojho zámeru a plánu. Žije v istote nádeje, že ho nakoniec prijme do slávy. Jeho srdce nepozerá túžobne po množstve lákavých na nebi? A keď som s tebou, netúžim po zemi. I keby mu choroba zasiahla telo i myseľ, i tak ho všemohúci Boh drží vo svojich rukách: Aj keď mi hynie telo i srdce, Boh mi je skalou srdca naveky a mojím údelom.
    
Je to pozoruhodne krásne vyjadrenie životnej istoty. My vieme ešte viac, než vedel tento múdry človek: Pán Boh nám poslal Spasiteľa Ježiša Krista. Z toho plynie pre nás životná istota vrcholného stupňa. Apoštol ju vyjadril triumfálnymi slovami, keď napísal, že nič, ale absolútne nič na svete nás nemôže odlúčiť od Božej lásky, ktorú nám Pán Boh prejavil vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi, ak len my v tej láske chceme navždy zostať.
    
Vo svojom rozhodnutí zotrvať verne pri Pánu Bohu je autor posilnená poznaním, že opačná voľba vedie do záhuby: Lebo hľa, zahynú, čo sa vzďaľujú od Teba, zničíš každého, kto Ti je neverný. Cez  celý myšlienkový zápas, ktorého je žalm stručným, ale dramatickým zápisom, dostáva sa tento človek k pokojnému, radostnému vyznaniu: Ale mňa blaží Božia blízkosť. V Hospodinovi, Pánovi mám svoje útočisko, aby som všetky Tvoje skutky zvestoval. Boli by sme šťastní, keby sme aj my od všetkých svojich otázok, problémov, pochybností prešli cez podobný myšlienkový proces a dostali sa k tomu istému vyznaniu, a tak k trvalému pokoju. Amen.

Služby Božie boli konané neordinovanými. Čítaním slova poslúžil brat Karol Dzuriak. Použitá kázeň bola od  Jána Greša.
Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku - Ružomberok