ECAV Ružomberok
Kázne v roku 2009
Úvod
História
Kázne v r. 2009
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2009
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku

A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01

044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk
29.11.2009 - Prvá adventná nedeľa

Piesne: 6, 19, 3
Kázňový text: 5 Uvaľ na Hospodina svoju cestu, dúfaj v Neho a On vykoná. 34 Očakávaj Hospodina a zachovávaj Jeho cestu, On povýši ťa... Žalm 37, 7.34
   
Milí bratia a drahé sestra v Pánovi Ježišovi Kristovi. Dnešnou nedeľou sme vstúpili do adventného obdobia. Keďže Advent znamená príchod,  najhlbšou podstatou adventu je čakanie. Pripomíname si to dlhé čakanie mnohých generácii, ktoré nachádzame v Starej Zmluve. My čakáme na druhý príchod Ježiša Krista, ktorým sa ukončia nielen naše osobné dejiny, ale dejiny tohto sveta. Ale tiež aj na to, aby prišiel a prejavil sa v konkrétnej situácii nášho života.

Čakanie však nie je našou silnou stránkou. Uvedomujeme si to na každom kroku. Či už stojíme v rade na pošte alebo sedíme v čakárni u lekára. Uvediem malý ružomberský príklad: Dlho sme sa s manželkou nevedeli dočkať, kedy bude spustená  na neďalekej križovatke svetelná signalizácia. Smer na D. Kubín.  Počas dňa bol dosť veľký problém prejsť štyri pruhy smerom do Likavky. Zdalo sa nám, že práce trvajú nekonečne. Boli sme  netrpezliví: Veď je to už tak potrebné hlavne kvôli bezpečnosti.
   
Ale priznám sa, že ako náhle svetelnú signalizáciu spustili, moja predošlá netrpezlivosť sa transformovala do novej netrpezlivosti – odvtedy netrpezlivo čakám na zelenú v dlhom rade. Aj takto sa prejavuje naša neschopnosť čakať.
   
Čakanie je podľa väčšiny z nás veľmi negatívny jav. Sú ľudia, ktorí si volia lekára nie podľa kvality, ale podľa množstva ľudí v čakárni.  Teda prihlásia sa tam, kde býva menej ľudí. Jednoducho červené svetlo  na semafore rovnako ako červené svetlo v našom živote nie je populárnou farbou.

Treba však povedať, že v porovnaní s čakaním na semafore alebo u lekára sú v našom živote aj  dôležitejšie čakania. Napr.:

- čakanie slobodného človeka, ktorý dúfa, že Boh má preňho pripravené manželského partnera
- čakanie bezdetnej dvojice, ktorí si túžia založiť rodinu
- čakanie chorého na uzdravenie
- čakanie človeka, ktorý hľadá novú prácu
- čakanie staršieho človeka v domove dôchodcov na človeka, s kým by sa mohol pozhovárať

Jeden teológ /Lewis Smedes/ povedal, že čakanie je najťažšou prácou nádeje. Asi nás to veľmi neteší, ale keď čítame Božie slovo, prichádzame na to, že   čakanie je jednou z najťažších, ale aj najdôležitejších vecí ku ktorým sme Bohom v živote povolaní. Hoci je Boh všemohúci, predsa hovorí svojmu ľudu čakajte. K tomu nás vyzýva aj prostredníctvom prečítaného žalmu.

Hospodin povedal Abrahámovi, keď mal 75 rokov, že sa stane otcom. Ale ako dlho trvalo kým sa zasľúbenie naplnilo? 24 rokov musel Abrahám čakať. Boh povedal Mojžišovi, že vovedie jeho ľud do zasľúbenej zeme. No v púšti museli prežiť 40 rokov. V Biblii je čakanie spájané s vierou tak často, až sa  tieto pojmy zamieňajú.

Najväčším zasľúbením SZ bola správa, že príde Mesiáš. No Izrael musel čakať mnoho generácii. Niekoľko storočí sa dejinami tiahla niť očakávania. Paradoxné bolo, že keď Mesiáš prišiel, spoznali ho len tí, ktorých zrak bol upriamený na jeho príchod. Ako napr. Simeon.

No dokonca ani Ježišov príchod neznamenal, že čakanie sa skončilo. Ježiš žil vyučoval, bol ukrižovaný a vzkriesený a keď sa po vzkriesení chystal vstúpiť do neba, jeho učeníci sa Ho spýtali: Pane, či v tomto čase obnovíš kráľovstvo pre Izrael? Inými slovami: skončí sa už čakanie? Ježiš im povedal, aby čakali v Jeruzaleme na Ducha Svätého. Duch Svätý prišiel, ale stále to neznamenalo, že čas čakania skončil.

Ap. Pavol napísal: Ale aj my, ktorí máme prvotiny Ducha, aj my vzdycháme v sebe očakávajúc synovstvo, vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme spasení. Ale nádej, ktorú vidíme, nie je nádej. Veď čo niekto vidí, načo by sa tomu aj nádejal? Ale ak sa nádejame tomu, čo nevidíme, to trpezlivo očakávame.

V SZ 40 krát dostávajú ľudia príkaz, aby čakali – očakávali na Hospodina. A keď si otvoríme Bibliu na poslednej strane, aj tie posledné slová sú o čakaní: Ten, ktorý svedčí tieto veci, hovorí: Áno prídem čoskoro.  Je tam aj odpoveď cirkvi: Amen! Príď, Pane Ježiši. Inými slovami povedané: Počkáme na Teba.
Z nášho pohľadu sa nám aj toto čakanie zdá veľmi dlhé,  ale vo svetle večnosti je to čoskoro.   

Peter k téme čakania dodáva: To jedno nech vám je však zjavné, milovaní, že jeden deň je u Pána ako 1000 rokov a tisíc rokov ako jeden deň. Nemešká Pán so zasľúbením ako sa mnohí nazdávajú, ale Vám zhovieva...

Je  jeden príbeh o ekonómovi, ktorý raz čítal tieto slová a veľmi sa im potešil. Modlil sa takto: Pane, je pravda, že to, čo je pre nás 1000 rokov je pre teba jedna minúta? Mal pocit, že počul ako mu Pán odpovedá: Áno! Potom to, čo je pre nás milión dolárov, musí byť pre teba len jeden cent. Áno.

Jeho modlitba pokračovala: Pane, dal by si mi jeden z tých centov? Pán odpovedal: Dobre, počkaj minútu. My však tak neradi čakáme. Radšej by sme chceli to naše ľudské načasovanie, a v tom nie je miesto pre dlhé čakanie.

PREČO vlastne Boh chce, aby sme čakali?

Ak je Boh všemohúci, prečo nás necháva čakať? Prečo, keď Ho niekedy prosíme o úľavu a uzdravenie, neodpovie najčastejšie -  tak dobre teraz?

Dielo, ktoré v nás Boh koná vtedy, keď čakáme je také dôležité ako to, na čo čakáme. Pavol nám to vysvetľuje. Hovorí, že kým čakáme na to, ako Boh všetko správne vyrieši, vlastne trpíme – čakanie je pre nás mnohokrát utrpením. Ale Pavol ďalej hovorí: no utrpenie pôsobí vytrvalosť, vytrvalosť charakter a charakter zasa nádej.

Toto je odpoveď na otázku, prečo nás Boh necháva čakať. Boh v nás formuje vlastnosti, ktoré by sa bez čakania v našom živote pravdepodobne neobjavili. Čakanie je súčasťou procesu pri ktorom sa stávame takými, akých nás Boh chce mať. Preto nás necháva tak dlho v čakárni.

To, že čakáme na naplnenie zasľúbení nie je teda Božou slabosťou, ale nástrojom pre naše posilnenie a rast charakteru.

AKO má vyzerať to pravé očakávanie?

Začnem tým, čo biblickým čakaním nie je.

Nie je to pasívne čakanie, že sa stane niečo, čo nás automaticky vytiahne z problémov. Mnohokrát pasívne sedíme na mieste a  používame „očakávanie na Hospodina“ ako výhovorku prečo nečelíme realite, a neberieme na seba zodpovednosť.

Očakávanie  na Pána je neustále každodenné rozhodnutie v ktorom hovorím: Budem Ti dôverovať a budem ťa poslúchať. Aj keď sa okolnosti života nevyvíjajú tak akoby som chcel, nebudem hľadať plán B. Viem, Pane,  máš dôvody, prečo mi hovoríš čakaj. Preto verím, že Tvoje načasovanie je dobré.

Keďže očakávame nielen na niečo, ale predovšetkým na niekoho, tou najdôležitejšou činnosťou v adventnom období cirkevného roka, ako aj v adventnom očakávaní nášho života je modlitba – rozhovor s Tým, na koho čakáme.

Neviem, či sa to aj vám stáva, že v noci nemôžete zaspať a hlavou  vám víria všelijaké myšlienky: čo ak sa stanú niektoré veci mne, alebo mojim deťom, alebo, čo ak sa niektoré veci tak skoro nezmenia. Čo ak nikdy nebudem mať to, čo by som už teraz dosť potreboval?

Človek veľmi rýchlo prepadne panike a hystérii. Podobne ako učeníci, keď boli na lodi... a On spal. Pri tomto príbehu som si uvedomil, že hoci Pán Ježiš zažil prakticky každú ľudskú emóciu – smútok, radosť, bolesť, únavu, hnev – jednu nikdy nezažil.  Nikdy neprepadol hystérii a panike, pretože Boh si nikdy nezúfa.
   
Boh teda nielenže nie je hysterický, ale ani jeho hlas neznie hystericky. Preto v modlitbe – v rozhovore s ním aj vtedy, keď prepadneme panike Jeho hlas môže byť pre nás pokojom.

Milí bratia a drahé sestry, očakávajme na neho a na Jeho hlas teraz počas adventu, ale aj v rôznych situáciách a volajme: príď!  Amen!

David Bázlik
Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku - Ružomberok