ECAV Ružomberok
Kázne v roku 2010
Úvod
História
Kázne v r. 2010
Kázne v r. 2009
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2010
Kronika 2009
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku

A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01

044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk
31.1.2010 - Nedeľa Deviatnik

Piesne: 192, 485,  628, 648, A - 64
Kázňový text: Marek 12, 11-17

13 Raz poslali k Nemu niekoľko farizejov a herodiánov, aby Ho podchytili v reči.  14 Tí prišli a povedali Mu: Majstre, vieme, že si pravdivý a nedbáš na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka, ale pravdivo učíš ceste Božej. Slobodno platiť cisárovi daň, alebo nie? Máme platiť, či neplatiť?  15 On však videl ich pokrytectvo a povedal im: Čo ma pokúšate? Prineste mi denár, nech ho vidím.  16 A oni priniesli: Spýtal sa ich: Čí je tento obraz a nápis? Odpovedali Mu: Cisárov.  17 Nato im Ježiš riekol: Čo je cisárovo, dávajte cisárovi; čo je Božie, Bohu. A veľmi sa Mu divili.

Milí bratia a sestry v Ježišovi Kristovi.  Často sme v živote svedkami toho, ako ľudia dokážu na korektné  a priame otázky odpovedať veľmi nekorektne,  vulgárne  s dávkou agresivity. Možno ste to zažili na vlastnej koži, alebo sledovali na TV obrazovke. 12. kapitola začína Ježišovým podobenstvom – o zlých nájomníkoch vinice. Vlastník vinice za nájomníkmi posiela svojich poslov s legitímnou požiadavkou, aby pánovi odovzdali podiel z úrody z majetku, ktorý im na určitý čas prenajal? Oni poslov napadnú, zbijú a niektorých usmrtia. Aj to je spôsob ako ľudia reagujú na priame otázky.
   
V našom prečítanom príbehu sa stretávame s úplným opakom. Ježiš dostáva nekorektnú podpásovú otázku. A On na túto zákernú otázku odpovedá veľmi korektne a elegantne.  V závere textu čítame, že ľudia sa tomu veľmi divili a žasli. A my, ktorí tento príbeh po stáročiach čítame,  musíme rovnako žasnúť nad týmto tesárom z Nazareta. Hoci je  tlačený k múru zo všetkých strán, uprostred úkladov a nenávisti,  On napriek tomu suverénne a dokonca s povzneseným humorom zvestuje Božiu pravdu všetkým, ktorí chcú načúvať.
   
Za Ježišom prichádzajú farizeji a Herodiáni, aby ho nachytali v reči, aby mu uškodili. Tieto dve skupiny sa  nemali veľmi v láske, ale ľudia sa niekedy vedia zjednotiť aj v mene intríg. Toto je dôkazom toho, že aj úklady dokážu na čas ľudí zjednotiť. Farizeji v Ježišovi videli nebezpečného učiteľa, ktorý ruší staré tradície a ničí ich autoritu. Herodiáni sa zasa báli vzbury ľudu proti Rímu, chceli , aby bola zachovaná politická klíma, ktorá im  vyhovovala.
   
Kladú Mu otázku, ktorá  má svoju teologickú časť – je slobodno, je dovolené platiť daň cisárovi – okupantskej vrchnosti? A vzápätí sa z otázky náboženskej, stáva aj otázka politická a praktická: Máme teda platiť dane cisárovi alebo nie?

Ak by Ježiš odpovedal – „ÁNO“, zaradí sa na stranu vládnucej moci a postaví proti sebe ľudí. Ak povie vo svojej autorite „NI – neplaťte“, mnohí to pochopia ako výzvu k vzbure proti Rímu. A v tom prípade by po ňom išli Rimania.

Existujú otázky, ktoré bez ohľadu na to,  či odpovieme áno alebo nie  aj tak nás dostanú do úzkych.
   
Jeden mladý muž mi kedysi na vojne mi položil vzorovú otázku skeptikov a ateistov: Dokáže Boh stvoriť taký veľký kameň, ktorý by sám nezdvihol? Či odpovieme áno, alebo nie - vždy poprieme Jeho všemohúcnosť.
   
V skutočnosti je to absurdná otázka a  absurdné otázky  sa dajú obvykle zodpovedať absurdnými odpoveďami. Už si nepamätám, ako som predne odpovedal. Asi v zmysle slov: Boh určite nemá čas zaoberať sa takýmito vecami, pretože má príliš veľa práce s ľudskou hlúposťou.

Avšak otázka, ktorú dostal Ježiš na rozdiel od tej predchádzajúcej, sa skutočne týkala reálneho života. Mohla budiť zdanie skutočného záujmu o pravdu v tejto oblasti. Ale Ježiš videl ich falošnosť. A napriek tomu, že videl ich pokrytectvo, ich teda falošný motív, s ktorým mu tú otázku dávali, jeho odpoveď vôbec nie je absurdná. Dokonca nás v nej učí veľkú pravdu o našom živote.

A tak hovorí: Prineste mi denár, nech ho vidím. Že by dovtedy žiadny nevidel?  Určite nie je. Aj Ježiš vedel, že nie je nad názornú pomôcku, ktorú dokonca mnohí nosia so sebou vo vrecku.
Jeden z nich mu mincu podá. On sa pýta: Čí je tento obraz a nápis? Na tej minci bol vyrytý obraz cisára Tibéria a nápis Divus Augustus – božský, vznešený. V očiach vzorného žida bol tento nápis rúhaním.  Predsa nikto okrem Boha nemôže byť  božský. A predsa tento rúhavý nápis nosí takmer každý pri sebe. Táto minca je z cisárovho sveta, on ju dal vytlačiť. Cisár vyrubuje dane. Táto vyrubená daň jednoducho patrí cisárovi. Nad tým podľa Ježiša netreba veľmi špekulovať.
   
Je tu však ešte jedna oblasť, ktorá určite cisárovi nepatrí, ktorá zase jednoznačne patrí Bohu. Čo má Ježiš na mysli?

Tak ako cisár dal vyrobiť  mincu a na nej vyraziť svoj obraz, tak Stvoriteľ vytvoril nás a vtlačil nám svoj obraz. Človek je nositeľom Božieho obrazu a teda vlastníctvom Stvoriteľa. Náš život nie je náš – je tým, čo patrí a čo sme povinní dať Bohu.
   
Čo sa týka tej dane, nie je pre nás vždy jednoduché zaplatiť ju štátu.  Nerobíme to vždy radi.  Keď človek drží v rukách väčší balík peňazí, často sa mu vybaví množstvo vecí, do ktorých by ich vedel investovať.

Som však presvedčený, že omnoho väčší problém máme vo chvíli, keď máme seba odovzdať do Božích rúk ako peniaz, ktorý patrí Bohu. Tak ťažko sa vzdávame svojej autonómie a tak zaťažko  berieme do dôsledkov fakt, že patríme Bohu.

S peniazmi a daňou je to predsa len jednoduchšie. Existuje na to tlačivo o vzorec, ako sa dopracovať k sume, ktorú sme povinný odovzdať. Máme termín alebo  do kedy si máme túto povinnosť splniť i inštitúciu, kde to zaplatíme.
   
Ako však dať Bohu  to, čo v mojom živote patrí Jemu? Apoštol Pavol o tom hovorí v liste Rímskym v 12. kapitole: Prosím vás teda bratia, vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú to  službu Bohu.
   
Odovzdať seba Bohu, znamená vložiť sa do služby Bohu. Slúžiť Bohu zase znamená slúžiť s ochotou svojim bratom a sestrám v cirkvi i vo svete.  Pavol hneď o pár riadkov nižšie konkrétne vysvetľuje, ako vyzerá služba Bohu. Každý má svoje obdarovanie, ktoré mu dal Boh na všeobecný úžitok druhých. Pavol si pomáha obrazom ľudského tela, v ktorom každá časť ľudského tela má svoju funkciu a slúži v prospech celého tela. Vymenúva konkrétne dary:  zvestovanie Božieho Slova, dar milosrdenstva, dar dávania,  ochota k praktickej službe ...
   
Pán Boh chce, aby sme v sebe objavovali schopnosti, ktoré On do nás vložil – a chce, aby sme nimi slúžili druhým. Ak to nerobíme, sme ako nástroj drevárskeho majstra, ktorý však navždy zostane v krabici nepoužitý.
   
V posledných dňoch zatriasla cirkvou správa o náhlej smrti brata farára Radima Cingeľa. Po náročnej operácii sa tu v Ružomberku zotavoval. A mnohí sme sa tešili tomu, že liečba je na dobej ceste. V stredu  večer však napriek dobrým výsledkom náhle zomrel. Pán si ho povolal vo veku nedožitých 33 rokov. Včera v Prešove sme sa s ním boli rozlúčiť. Brat Radim bol jedným z najobdarovanejších ľudí, akých som v našej cirkvi stretol. Slúžil v toľkých oblastiach. Včerajší pohreb napriek tomu, že bol naplnený slzami, bol veľkým svedectvom o služobníkovi, ktorí nielen prijal Božie charizmy, ale nimi aj naplno slúžil. Prešovský kostol, ktorý praskal vo švíkoch, bol naplnený ľuďmi všetkých generácií, ľuďmi,  ktorých sa brat Cingeľ  svojou službou i priateľstvom dotkol. Jeho život bol svedectvom i návodom, ako dať Bohu to, čo je Božie, ako sa vložiť Jemu do služby.

Bratia a sestry, dajme aj my Bohu to, čo Jemu patrí, len tak bude  náš život zmysluplným a zároveň bude môcť byť oslavou nášho Stvoriteľa. Amen!

Pramene: 
Nico ter Linden, Povídá se...

David Bázlik
Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku - Ružomberok