ECAV Ružomberok
Kronika roku 2010
Úvod
História
Kázne v r. 2010
Kázne v r. 2009
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2010
Kronika 2009
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku

A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01

044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk
DEDIČSTVO 1/2010 - Žilinská synoda - história (2. časť)
14.6.2010 - ECAV Ružomberok

Za dozorcu zastupujúceho záujmy nemeckých veriacich v stredoslovenských banských mestách synodáli zvolili Pavla Lentza. Gemerský seniorát mal vlastné zákony, potvrdené po synode palatínom. Superintendenti ako najvyšší predstavitelia cirkvi mali dbať na čistotu učenia a liturgie na území podliehajúcom ich právomoci (každý nimi ordinovaný novokňaz musel podpísať Knihu svornosti), disponovali rozsiahlou (nie však neobmedzenou) súdnou mocou v cirkevných záležitostiach, boli zástancami a obrancami práv a záujmov cirkvi navonok, za podpory a pomoci svetských autorít.

Konzistoriálne riadenie cirkvi so zastúpením ordinovaných a neordinovaných sa na Žilinskej synode ešte neujalo, pokus o inštitucionalizáciu kolektívneho modelu vedenia cirkevných záležitostí vykonala synoda v Šintave (1622), ale ani tento sa nepresadil. Až sto rokov po Žiline sa ako kolektívny riadiaci orgán, spájajúci po dva dištrikty a s paritným zastúpením ordinovaných i neordinovaných, utvorili v Ružomberku v apríli 1707 konzistóriá, stojace po boku superintendentov. Ani vzťah medzi autoritou ordinovaných a neordinovaných v cirkvi nenašiel ešte v Žiline uspokojivé odpovede a prechádzal ďalšími procesmi hľadania odpovedí, riešení, i polemikami.

Podstatné, historicky nemenné a závažné však bolo, že evanjelici v Uhorsku po niekoľkých desaťročiach dosiahli ustanovenie vlastnej samostatnej cirkevnej organizácie, kodifikovanej zákonmi a nezávislej od katolíckej cirkvi. Stalo sa tak zároveň s potvrdením a zabez-ečením vieroučnej čistoty a jednoty, čo bolo nevyhnutnou podmienkou ďalšej existencie cirkvi ako životaschopného organizmu. Ovocie synody blahodarne pôsobilo po celé desaťročia a stalo sa inšpiráciou pre potomkov pokúšajúcich sa o storočie neskôr vzkriesiť k životu cirkev oslabenú prenasledovaniami.

Ešte v roku 1614 nasledovali príklad Žiliny evanjelici na východnom Slovensku, ktorí zvolali synodu do Spišského Podhradia. Superintendenti v duchu synody prijali ešte v októbri 1610 vysvetlenie jej kánonov na spoločnej schôdzke v Bytči. V januári 1612 sa zamýšľali nad posilením ochrany cirkvi ustanovením zboru defenzorov podľa českého vzoru. Eliáš Láni ešte v tom istom roku vydal svoj preklad Lutherovho Malého katechizmu, ktorý v januári 1613 aj ostatní superintendenti schválili ako jednotný pre celú cirkev, v ktorej sa stal základnou učebnicou náboženskej výchovy.

Zamýšľali sa nad zjednotením dištriktuálnych zákonov a vydaním Saskej agendy, jednotnej liturgickej úpravy pre celú cirkev. Synoda vyvolala reakcie aj na druhej strane. Prvým bol ostrihomský arcibiskup a kardinál František Forgách, ktorý, parodujúc vystúpenie Martina Luthera, pribil na dvere korunovačnej katedrály sv. Martina v Bratislave ostrý a nevyberaný protest a útok proti autorite synody a superintendentov, spojený s hrozbou cirkevnej kliatby. Kultivovanou, biblickou argumentáciou podopretou apológiou, odpovedal na Forgáchovo aprílové posynodálne vystúpenie Eliáš Láni. Svoju „Apologiu pro Synodo Solnensi“ vydal ešte v tom istom roku v Košiciach. Arcibiskupovi sa dostalo odpovede aj od palatína Thurza, ktorý ostro reagoval v súkromnom liste Forgáchovi, napísanom na konci mája 1610 zo Sedmohradska.

Thurzo sa postaral aj o vydanie a rozšírenie Lániho apologetického spisu. Inštitucionálnou odpoveďou na kánony Žilinskej synody zo strany katolíckej cirkvi bolo zvolanie synody do Trnavy v auguste 1611, považované za začiatok sústredenej protireformácie v Uhorsku. Nenávisť sa obrátila aj proti Lániho redakcii Lutherovho katechizmu, ničenému a pálenému, z ktorého prvého vydania sa do r. 1634 údajne nezachoval ani jeden exemplár. Synodálne články vyšli tlačou ešte v roku 1610 a ešte o sto rokov neskôr považovala ružomberská synoda i Daniel Krman ml. za dôležité, aby jej kánony v súbornom vydaní s článkami spišskopodhradskými a ružomberskými boli opätovne vydané.

Exemplár z kauderovskej žilinskej tlačiarne odovzdal Daniel Krman ml. ako dar švédskemu kráľovi Karolovi XII. počas osobnej audiencie v poľnom tábore jeho vojsk v auguste 1708. Krman toto vydanie synodálnych kánonov doplnil vlastným latinským veršom, v ktorom zvečnil význam i pamiatku tejto epochálnej udalosti: „Žiline pripojilo sa Podhradie, obom Ružomberok, poriadkom, zákonom a svätým náboženstvom. Slovenský nemeckému pripojil sa i národ maďarský. Čo môže byť krajšie, než keď sa títo traja spoja? Nemec prispeje cirkvi vkusom, Slovák umom, Maďar silou, nielen menom, ale ešte viac skutkom.“

Autor: Dr. Karol Dzuriak

obr
  Juraj Thurzo

obr
Apológia


ECAV Ružomberok
Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku - Ružomberok