ECAV Ružomberok
Kronika roku 2010
Úvod
História
Kázne v r. 2010
Kázne v r. 2009
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2010
Kronika 2009
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku

A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01

044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk
DEDIČSTVO 2/2010 - Pátranie po historických a teologických koreňoch „dušičkových“ sviatkov
23.11.2010 - ECAV Ružomberok

Vo svojej službe som sa veľakrát stretol s otázkami, ktoré sa týkali vzniku a rozdielov vo svätení týchto sviatkov v evanjelickej a rímskokatolíckej cirkvi. Tieto otázky totiž pomáhajú zodpovedať aj otázku: ako môžem ako evanjelik vnímať sviatok Všetkých svätých a Pamiatku zosnulých?

Bol som preto nútený na zrieť do minulosti a hľadať historické korene týchto sviatkov. V rímskokatolíckej cirkvi sú tieto dva rozdielne, ale po sebe idúce sviat ky, prakticky prepojené. Pamiatka zo snulých v evanjelických cirkvách má samozrejme úplne iný dôraz. Najskôr sa však pozrime do histórie týchto sviatkov.

Napriek tomu, že sú dnes tieto dva sviatky vedľa seba, v liturgických po riadkoch sa neobjavili naraz. Hoci v rannej cirkvi nemôžeme ešte hovo riť o sviatku Všetkých svätých, Tertulián koncom druhého storočia píše, že už ranní kresťania vykonávali výročnú spomienku za zomrelých mučení kov. Pri výročnej slávnosti smrti mučeníka sa zhromažďovali okolo jeho hro bu (často v katakombách) ku spoločnej oslave za jeho svedectvo života i za to, že z Božej milosti môže byť už v nebeskej sláve.

Deň ich pohrebu nazývali dňom „narodenia pre nebo” (dies na talis). V 3. a 4. storočí už nebolo prak ticky možné spomínať všetkých zná mych aj anonymných mučeníkov (svä tých), ktorí preliali svoju krv pre evanjelium Ježiša Krista. V cirkvi preto k to muto účelu stanovili konkrétne dni. V období po skončení prenasledo vania cirkvi v 4. storočí Efrém Sýrsky (306 373) a Ján Zlatoústy (354 407) už poznajú sviatok Všetkých svätých mučeníkov, ktorý sa slávil na prvú ne deľu po Svätodušných sviatkoch.

Ešte aj v dnešnom gréckom kalendári sa táto nedeľa volá Nedeľa svätých. Začiatok svätenia sviatku Všetkých svätých v Západnej (Rímskej) cirkvi datujeme dňom 13. mája 609, kedy rímsky pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa pohanský chrám všetkých Bohov, tzv. Pantheon a za svätil ho Panne Márii a všetkým svä tým mučeníkom. Vzhľadom k tomu, že v 8. a 9. storočí hlavne na severe si ľudia ešte stále držali pohanský svia tok Samhain (koniec letaživota), ktorý spadal na 1. novembra, v roku 837 pápež Gregor IV. presunul Sviatok všetkých svätých na tento deň.

Po stupne sa to zaužívalo v celej cirkvi. Vznik Pamiatky zosnulých je spo jený s menom Odilo, ktorý bol opá tom v benediktínskom kláštore Cluny vo Francúzku. Odilo nariadil v roku 998 všetkým podliehajúcim kláštorom, aby si 2. novembra v modlitbách spomenuli na všetkých verných zo snulých kresťanov. V tomto období boli totiž medzi ľudom stále praktizo vané pohanské obrady rozlúčky s le tom. V tej dobe bol v západnej cirkvi 1. november sviatkom Všetkých svä tých.

Týmto chcel opäť zároveň pou kázať na teologické prepojenie týchto dvoch sviatkov. Táto tradícia sa z Cluny rozšírila do celej západnej cirkvi. Protestantská cirkev v 16. storočí za viedla tento sviatok pod názvom All Hallowed Evening, v hovorovej reči známy ako Halloween. Prepojenie týchto sviatkov v rím skokatolíckej cirkvi existuje dodnes. 1. novembra si veriaci pripomínajú zá sluhy svätcov. V sviatok Všetkých svä tých si rímskokatolícki veriaci pripo mínajú život a zásluhy svätcov a tiež prepojenie a jednotu cirkvi so svätý mi, ktorí sú v Božej prítomnosti. Pri pomínajú si ich zásluhy, ktoré svojím svätým životom získali.

Na Pamiatku zosnulých je možnosť získať tie to ich zásluhy aj pre svojich blízkych a tak skrátiť ich duši pobyt v očist nom ohni. Katolícky katechizmus v 3. kapitole, v 5. odseku hovorí, že „svä tí v nebi neprestajne orodujú za nás u Otca a predkladajú mu zásluhy, ktoré získali na zemi skrze jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, Ježiša Krista... Rímskokatolícka cirkev totiž na Florentskom a Tridentskom koncile /15. a 16. storočie/ sformulovala svoje učenie o očistci, podľa ktorého niektoré ľahké viny budú očiste né očistným ohňom. Väčšina ľudí to tiž nie je až taká skazená, že by musela ísť rovno do pekla. Pre tých je tu očistec, kde si človek musí odpykať trest za svoje hriechy.

Skrátenie tohto trestu je možné za pomoci odslúženej omši /eucharistickej obety/, almu žien, odpustkov a kajúcich skutkov. Pri tomto učení sa odvolávajú na apo kryfickú knihu /2. Makabejskú 12:45/, kde Júda Makabejský nariadil v dobe Starej zmluvy priniesť zmiernu obeť za padlých vojakov, ktorí sa dopustili hriechu. Avšak každý poctivý čitateľ Novej zmluvy si hneď uvedomí, aký chybný je tento predpoklad, podľa ktorého Ježišova obeť na kríži len dopĺňa naše kresťanské skutky a snaženie. Apoš tol Pavol jasne hovorí: ...ale ospravedlnení bývajú zdarma z Jeho milosti, skrze vykúpenie v Kristu Je žiši... (R 3:24).

V takomto kontexte je nám oveľa pochopiteľnejšie aj to, prečo Luther prišiel so svojou kritikou odpustkovej praxe práve v tom to „dušičkovom období“. V 21. výpo vedi proti odpustkom Luther hovorí: „Mýlia sa všetci tí kazatelia od pustkov, ktorí hovoria, že pápe žovým odpustkom je človek zba vený každého trestu a získa spasenie.“ V 36. a 37. výpovedi vysvetľuje: „Každý kresťan, ktorý pociťuje pravú ľútosť nad svojimi hriechmi, má úplné odpustenie trestu aj viny, ktoré mu patrí aj bez odpustkov. Každý opravdivý kresťan, či živý alebo mŕtvy, má účasť na všetkých duchovných pokladoch Krista a cirkvi za daru Božieho aj bez odpustkov.“

Reformátori neskôr v obrane Augsburského vyznania v XXI. článku píšu na margo vzývania svätých toto: „Okrem toho, pri uctievaní svä tých protivníci nielen ich vzýva nie požadujú, ale aj zásluhy svä tých privlastňujú iným a robia zo svätých nielen orodovníkov, ale aj zmiercov... ...Ľudia si totiž namýšľajú, že Kristus je prísnejší a svätí sú láskavejší a preto viacej dôverujú v milosrdenstvo svätých ako v Kristovo. Utekajú od Krista k svä tým. Pri odpustkoch hovoria, že si privlastňujú zásluhy svätých.“

V Šmalkaldských článkoch reformační otcovia vysvetľujú, že Písmo nás nielenže nevyzýva k vzývaniu svätých a k modlitbám k nim, ale vo svetle Písma je toto vzývanie modloslužbou. Tieto riadky nepíšem preto, aby viedli k zhoršeniu ekumenických vzťahov v meste či na dedine, alebo k sporom v zmiešaných manželstvách a rodinách. Mojim cieľom je, aby sme lepšie porozumeli podsta te týchto sviatkov a vedeli sme zaujať svoje stanovisko viery v tomto období.

Pamiatka zosnulých by nás mala viesť k vďačnosti voči milostivému Bohu, ktorý v nás v každom čase života koná svoje dielo a ktorý svoje die lo konali v životoch tých, ktorí nás už do večnosti predišli. Či sme počas Pamiatky zosnulých doma, v chráme, alebo pri hrobe blíz keho, mali by sme vstupovať do roz hovoru s naším Nebeským Otcom.

Ďakovať mu za dar života pre našich blízkych, za oheň viery, ktorý zapálil v ich živote, za milosť, ktorú im v živote preukázali za príklad, ktorý nám naši zosnulí zanechali. Ďakujme za poznanie, že každý vzťah, ktorý bol vo viere a v láske na tejto zemi budo vaný, nezaniká, ale bude pokračovať v Božej prítomnosti. A predovšetkým buďme vďační za zásluhy Pána Ježiša Krista, ktoré sú pre nás i našich blíz kych darom. Vďaka tomuto pozna niu už nemusíme ani tieto dni preží vať v neistote, či sme pre spásu svojich zosnulých blízkych urobili dosť. David Bázlik, zborový farár


ECAV Ružomberok
Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku - Ružomberok