ECAV Ružomberok
Kronika roku 2011
Úvod
História
Kázne v r. 2011
Kázne v r. 2010
Kázne v r. 2009
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2011
Kronika 2010
Kronika 2009
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby
Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku

A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01

044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk
Životopis Boženy Slančíkovej Timravy
9.8.2011 - www.timrava.sk

2.10.1867 Polichno - 27.11.1951 Lučenec

Otec: Pavel Slančík (24.1.1833 Lovinobaňa - 13.5.1909 Polichno), národný pracovník, 48 rokov evanjelický farár v Polichne.

Matka: Eva Mária Honétzy (1847 - 1923) dcéra farára z Kyjatíc v Gemeri.

Starý otec: Juraj (Georgius) Slančík (v knižkách sa nesprávne uvádza Ján) a bol garbiarsky majster. Svedčí o tom aj triedny výkaz Oždianskeho gymnázia, kde Pavel Slančík (Timravin otec) študoval. V školskom roku 1843-44, semester II. trieda III. poradové číslo14 Pavel Slančík (12roč.) evanjelik, rodisko a župa Lovinobaňa, Novohrad, otec, Juraj. V školskom roku 1844-45, semester I. trieda III. poradové číslo18 je upresnené, že otec Juraj je remeselník. Výpis z matriky: "Paulus filius Georgii Szlancsik cerdonis Magistri et Susanna nata Lörincsik". Podľa záznamov dr. Ľudovíta Bazovského pôvodné rodové meno Slančíkovcov bolo Oslančíkovci a rodina si svoje meno Oslančík skrátila na Slančík

Stará matka: Zuzana rod Lörinčíková.

U Slančíkov nebolo peňazí, aby dcéry dostali inú školu ako dedinskú. Božena Slančíková chodila len dva roky do školy v Polichne, potom dcéry učil otec a ony len skladali skúšky z jednotlivých tried. Iba na zavŕšenie "edukácie" odchádzali do mesta, aby si osvojili maďarskú a nemeckú konverzáciu a spôsoby spoločenského správania sa. Božena Slančíková sa tak dostala do štvrtej triedy meštianky v Banskej Bystrici. Na školu jej zostali dobré spomienky, nie však na domácu. Slančíková rýchlo spoznala moc peňazí, rýchlo bola donútená vytvárať si skeptický postoj k ľuďom.

Po návrate dni, týždne, mesiace i roky plynuli v domácich hospodárskych povinnostiach. Spoločensky sa žilo pri občasných návštevách susedných farárov a učiteľov. Veselšie bývalo iba cez prázdniny, keď prichádzali bratia študenti a ich priatelia. Ináč tu bolo, podľa slov prvej Timravinej prózy (nevyšla však tlačou) Na vrchoch (1887) Hodne sa čítalo - po slovensky, po česky, ale aj po maďarsky, menej po nemecky. Čítalo sa, čo sa dostalo do rúk. Knihy aj noviny. Dobré knihy i množstvo dobrodružných a sentimentálnych románov. Noviny sa čítali bez rozdielu, či boli národné alebo vládne.

Na polichnianskej fare sa v 19. storočí žilo spôsobom nie veľmi odlišným od života stoviek rodín inteligentov pôsobiacich v takýchto dedinách "odtrhnutých" od sveta. Zábavno-spoločenské podujatia si musela mládež nahrádzať domácimi spoločenskými hrami. Aj Slančíkove deti mali dosť hier, ktorými vystačili nielen pre seba, ale aj pre každú početnejšiu návštevu. Návštevy boli jediným "verejným" spoločenským podnikom. Prichádzali z nejakej rodiny, alebo cirkevnej príležitosti, a tak sa nazhromaždilo vždy dosť ľudí. Rodiny dedinských inteligentov bývali početnejšie ako dnes. Spoločnosť sa po pohostení rozdelila. Starší sa alebo rozprávali, alebo kartovali, mladí sa dali do spoločenských hier, alebo do spievania. Zo spoločenských hier sa u Slančíkov pri týchto návštevách hrávali tieto: Tajné písmo, Na pokrývku, Na prsteň, Na zálohy, Stavanie sochy, Stavanie mostu, Testament písať, Slepú babu, Hádanie osoby alebo predmetu, Ako sa páčí, Rébusy, atď. Mládež chvíľami spoločenské hry zamenila aj tancom. Najča    stejšie sa tancovalo len podľa spevu, obyčajne matkinho, zriedkavejšie podľa husieľ, alebo harmoniky a v dávnejších časoch podľa citery. U Slančíkov najčastejšie sa z karetných hier hrával tarok, ale aj mariáš, veselá sedma, durak, očko.

Keď cez prázdniny boli doma bratia, veľmi často sa spievalo za tichých letných večerov vonku v záhrade, alebo vo dvore na lavici pod podstenou. Spievali sa aj piesne ľudové, z Polichna a blízkeho okolia, aj piesne z krajov, kde chodili bratia do školy. Mnohé z týchto prinesených piesní sa udomácnili na Polichne. Pri speve detí neraz pomáhali aj rodičia, najmä keď sa spievali otcom obľúbené piesne "Čie sa to ovečky na tom grúne pasú", "Ej, už sa na tej hore lístie červeneje", "Zahučali hory, zahučali lesy".

Božena Slančíková si pseudonym Timrava zobrala od studničky v polichnianskom chotári s názvom Timrava. Božena o tom napísala: "Meno mám zo studničky Timravy. Bola tam taká čistučká voda hôrna … Ti u nás sa vyslovuje mäkko. Nechcela som, aby ma poznali …". "Cimrava" okrem studničky sa menuje aj vyvýšenina - pole nad studničkou v Polichne (Slovenský literárny almanach 1931. Mrázová L.: Pol dňa s Timravou 1937). Za spisovné sa však považuje nemäkčené vyslovovanie pseudonymu Timravy (podľa I. Kusého). V Lučenci je väčšinou ustálená podoba s tvrdou výslovnosťou slabiky ti, ktorú by sme mohli označiť za "Mestskú výslovnosť".

Božena, hoci mala nápadníkov, ostala celý život slobodná - nevydatá. Zomrela 27.11.1951 v Lučenci.Pochovaná je na lučenskom cintoríne.

Viac: www.timrava.sk

obr

www.timrava.sk
Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku - Ružomberok