Kázne zo služieb Božích v Evanjelickom kostole v Ružomberku v roku 2005


Úvod
História
Kázne v r. 2008
Kázne v r. 2007
Kázne v r. 2006
Kázne v r. 2005
Kronika 2008
CD spevokolu
Zborový občasník
Cirkev a ekuména
Kresťanský život
Modlitby

Konfirmácia
Recenzie
Stručne
Vierouč. minimum
Oznamy
Knižnica
Odkazy na weby
English
Deutsch

Evanjelický augsburského vyznania farský úrad v Ružomberku
A. Bernoláka 11
Ružomberok
PSČ: 034 01
044/432 21 98
ruzomberok@ecav.sk

webmaster


24.4.2005 - 4. nedeľa po Veľkej noci - cantate - spievajte

Piesne: 605 (predspev), 601, 360, 130, 606; Antifóna: 86
Žalm 147,1: “Haleluja! Chváľte Hospodina! Lebo je dobré spevom oslavovať nášho Boha.“
Kolosenským 3,16: „Slovo Kristovo nech prebýva vo vás bohato; vo všetkej múdrosti učte a napomínajte sa žalmami, hymnami, duchovnými piesňami a vďačne spievajte v srdciach Bohu!“

Milí: bratia a sestry!

V Bithynii - krajine v severozápadnej časti Malej Ázie pri Čiernom mori - bol za čias cisára Trajána (98-117) miestodržiteľom Plínius mladší. V správe pre cisára Plínius píše o kresťanoch, ktorí vo svojich zhromaždeniach spievali piesne na oslavu Krista, ktorého uctievali ako Boha. I z toho je zjavné, že od počiatku existencie kresťanskej cirkvi, mali  v nej duchovné piesne významné miesto.

Cirkev tým nadviazala na starozmluvný Izrael, ktorý vyznáva: „Je dobré spevom oslavovať nášho Boha; lebo chválospev je milý, ľúbezný. Hospodin buduje Jeruzalem, zhromaždí rozptýlených z Izraela; On uzdravuje skrúšených srdcom a obväzuje ich rany“ (Ž 147,1-3). Spev na službách Božích zďaleka nie je iba akýmsi kultúrnym príspevkom. Duchovný spev je formou modlitby, vyznania, ale aj zvestovania Božieho slova, vzájomného poučovania a napomínania sa. „Slovo Kristovo nech prebýva vo vás bohato; vo všetkej múdrosti učte a napomínajte sa žalmami, hymnami, duchovnými piesňami a vďačne spievajte v srdciach Bohu!“ (Kol 3,16)

Cieľom služieb Božích nie je prinášať zábavu, ale spoločne oslavovať Pána Boha. - Vzájomne sa v uctievaní Boha zjednotiť. Práve reformácia, ktorej sme dedičmi, prízvukovala, že cirkevný zbor nie je pasívnym divákom obete, ktorú v jeho mene prináša kňaz, ale aktívnym spoluúčastníkom služieb Božích. Deje sa tak sústredeným počúvaním Božieho slova, ako aj spoločným spevom duchovných piesní a liturgických častí.

Spev duchovných piesní výrazne zjednocuje a upevňuje naše spoločenstvo. Kto chce spievať správne, musí počúvať aj iných, držať tón, zachovávať tempo, silu aj rytmus. Keď počúvame iných - je to znak prežívaného spoločenstva. Veď spev nechce byť iba súčtom tónov mnohých jednotlivcov, ale spoločným hlasom Pánovej cirkvi.

“Je dobré spevom oslavovať nášho Boha“ (Ž 147,1) - Žalmista nás upozorňuje, že spievame Bohu! Nejde teda len o odspievanie si piesní či liturgie, ale o to, aby sme spevom povedali to, čo je slovami neraz nevyjadriteľné. Spev zapája do oslavy Pána Boha celú našu bytosť. Keď Písmo nabáda spievať Bohu v srdci (Kol 3,16), mieni tým srdečný, úprimný spev  - oslavu celou bytosťou, nie srdcom rozdvojeným (por. Ž 12,3). Niet pochýb, že veriaci poznali mnohé piesne naspamäť, čo spevu zo srdca - celou bytosťou - napomáha. Aj preto sa majú naši konfirmandi - podľa platných cirkevnoprávnych predpisov o konfirmačnej príprave - naučiť spamäti 1. verš aspoň z 30-tich piesní z Evanjelického spevníka (ES) a texty niekoľkých žalmov. Oveľa prirodzenejšie, ako ich to drilovať, by bolo, keby sme v našich rodinách spievali nábožné piesne, keby sme sa vrátili k spevu duchovných piesní v domácnostiach. Nechcem tu rojčiť, ani vo vás vyvolávať pocit, že som z predminulého storočia. Isté však je, že to či spievame radi, súvisí ani nie tak s naším hudobným sluchom, ako s našou vierou.

Služby Božie sú slávnosťou viery vo vzkrieseného Pána Ježiša Krista. Oslavovať vieme iba to, čo sme prežili, čo prežívame, čo sa dotýka nášho života. Ak niet v nás živej viery, ak nie je Ježiš Kristus v našom bytí živým, potom niet divu, že nieto túžby po službách Božích ani po nábožnom speve. Niekedy je síce príčinou toho aj skutočnosť, že spev na službách Božích je tak chabý, že iných neosloví; kiežby v nich aspoň podnietil otázku: Musí byť ešte nejaký iný dôvod, prečo ľudia prichádzajú do kostola, keď vydržia pri takomto speve.

Podčiarkujem, že pri speve duchovných piesní ide oveľa väčšmi o svedectvo, o vyznanie srdca, ako o umeleckú kvalitu; hoci aj na nej hodno pracovať. - Veď spievame Bohu! - T. j.  nemali by sme sa uspokojiť s tým, že keď On je milostivý a trpezlivý, tak Mu akýkoľvek náš spev bude milý...

To, že pri speve nábožných piesní ide prednostne o svedectvo srdca, si priblížme na dvoch piesňach z nášho ES:

(1) Charlotte Eliotová, si na počiatku 19. storočia uvedomila, že napriek svojej počestnosti, nemá živý vzťah s Bohom. Dlhú dobu ju tento problém zamestnával, až sa jej stalo zrejmým, že musí prísť k Ježišovi v pokání a vo viere. Začala Mu dôverovať ako svojmu osobnému Spasiteľovi. Svoju skúsenosť hľadania Pána Boha vyjadrila v piesni, ktorú máme v našom ES pod číslom 643: “Taký /á/, hľa, som, ja nič nemám, viem, že krv tiekla z tvojich rán a že ma voláš, neváham? Ku Tebe idem, Pane môj!“ /Prečítajte si doma i ďalšie verše z tejto piesne - ES č. 643, 2.-6.

(2) Peter a Nancy Whiteovci ani po 7. rokoch harmonického manželstva nemali deti. To ich dostalo do stavu blízkeho depresii. Nato sa zoznámili s mladým invalidným dievčaťom, z tváre ktorého vyžaroval skutočný pokoj. Pozvali dievčinu k sebe domov  a Francoise (Havergal) im porozprávala prostými slovami o svojej viere v Ježiša Krista. Vždy nebola tak šťastná. Keď choroba začala ochromovať jej telo a ona musela zanechať štúdium, spoznala, čo je to vzbura i beznádej. Keď sa obrátila ku Kristovi porozumela, že aj v ťažkej životnej skúške a skrze túto skúšku môže oslavovať Boha. Boha, ktorý jej ukázal lásku v tom, že aj za ňu dal svojho milovaného Syna (por. J 3,16). Svedectvo tejto dievčiny sa dotklo mladých manželov. Spoločne sa modlili a Pán Boh sa sta im dal poznať ako aj ich osobný Spasiteľ. Zorganizovali večierok, aby pred svojimi priateľmi vydali svedectvo o Ježišovi Kristovi. Medzi ľudí z vysokej londýnskej spoločnosti priviezli na vozíčka aj Francoise. Svoje znetvorené nohy ukrývala pod prikrývkou. Na klavíri zahrala svoje obľúbené piesne; medzi nimi i tú, ktorá je v ES pod číslom 648. Z tela, ktoré bolo ochromené chorobou, vychádzal namiesto náreku, radostný spev: „Vezmi, Pane, život môj, posväť ma, nech som len Tvoj/a/! Čas môj, dni a hodiny, vezmi, Jezu, jediný. Vezmi moje ruky sám, uč ma, ako slúžiť mám! Vezmi nohy, nauč ich, kráčať cestách po Tvojich!“ /Doma si, prosím, prečítajte ďalšie verše z tejto piesne - ES č. 648, 3.-6./ Mnohí, ktorí boli toho večera pozvaní, na svedectvo - vrúcny spev postihnutej dievčiny, uverili v Ježiša Krista. Francoise zomrela mladá, iba 43 ročná, ale jej spev - ktorý bol svedectvom živej viery, nasmeroval mnohých ku Kristovi.  

Ani my nezabúdajme, že „je dobré spevom oslavovať nášho Boha“(Ž 147,1). Amen.

Pramene:  
Heslo: „Zpívati“ - in: Adolf Novotný: Biblický slovník (vyd. Kalich, Praha 1956);
Kol. autorov: Dobrá setba - kalendár /zamyslenia z 29. a 30. 3. 2005/ (vyd. GBV, Dillenburg, SRN 2004);
John Blanchard: Vyrovnaný s Bohom (samizdat; nedatované);
Kol. autorov: Biblia s aplikáciami pre život - Nový zákon (vyd. IBS & Medzinárodná biblická spoločnosť - Slovensko, Bratislava 2000).

 

späť